Za sto rokov vďačí Božej milosti

V kuchyni seneckého bytu nás víta pán, ktorému by ste sto rokov netipovali ani náhodou. Usmieva sa, v očiach mu hrajú šibalské ohníčky. Aj počas našej návštevy sa ukázalo, že Fridrich Kolarovič je nielen čiperný, ale má aj výbornú pamäť. Udalosti zo svojho života tak dokáže podať s priam akademickou presnosťou.

Hudbu mal rád už od detstva

„Narodil som sa vo Veľkých Kostoľanoch pri Piešťanoch. Keď som nemal ešte ani tri roky, zomrela mi mama. Bola mladučká, mala len dvadsaťtri. Ani si ju nepamätám, iba to, ako ma otec viedol na cintorín, keď ju pochovávali,“ spomína na neľahký začiatok detstva Fridrich Kolarovič.

Po maminej smrti musel ísť na istý čas bývať k starým rodičom, brata Viliama si zase vzali k sebe druhí starkí. Jeho otec sa nakoniec druhý raz oženil. „Otcova druhá žena bola na nás veľmi dobrá,“ chváli ju storočný organista.

Malý Fridrich aj s bratom museli otcovi pomáhať na poli s obilím. Za odmenu im kúpil malú harmoniku, heligónku. Možno práve vtedy sa vo Fridrichovi Kolarovičovi zrodila láska k hudbe. „Nastúpil som do učiteľského ústavu, tam som sa učil spev aj hru na husliach, organe a klavíri. Bolo to v roku 1936.“

Ako sa však z učiteľského ústavu dostal ku hre na organe? „Za Slovenského štátu sme mali študentské sväté omše,“ objasňuje Fridrich Kolarovič, „no nemal na nich kto hrať. Kňaz, ktorý tieto sväté omše slúžil, ma poprosil, či by som to nevzal. Súhlasil som. No nebolo mi všetko jedno, vtedy som mal totiž len osemnásť rokov.“

Učiteľské roky

Po maturite mladý Fridrich na strýkovo odporúčanie nastúpil ako učiteľ do dediny Lužianky pri Nitre, kde zotrval až do odchodu na povinnú vojenskú službu o tri roky neskôr. Učil najprv triedu piatakov a potom spojenú veľkú skupinu šiesteho, siedmeho a ôsmeho ročníka.

„Bolo to inak ako teraz. Vtedy som vyučoval všetky predmety, učitelia sa nešpecializovali. Aj deti boli iné. Lepšie ako dnes. To sa nedá ani porovnať,“ vzdychne si.

Najväčšiu časť svojho života však storočný organista prežil v dedine Ludanice blízko Topoľčian, a to práve vďaka Katolíckym novinám. „Po svadbe sme s manželkou rozmýšľali, čo ďalej. Jedného dňa som zbadal v Katolíckych novinách inzerát, že v Ludaniciach hľadajú kantora. Neváhal som,“ opisuje ďalšiu etapu svojho životného príbehu Fridrich Kolarovič.

Na inzerát sa však prihlásili traja uchádzači. Skúšky sa mali konať v ludanickom kultúrnom dome po večernej modlitbe litánií. „Jeden z uchádzačov odstúpil a na konkurz sme nakoniec šli len dvaja. Môj protikandidát dostal 9 hlasov, ja 350. A on bol dokonca miestny! Ja som to šiel len vyskúšať,“ krúti hlavou organista.

S miestom organistu dostal aj miesto učiteľa, neskôr aj riaditeľa ludanickej základnej školy. Žiaci a žiačky, všetci dnes už v seniorskom veku, na svojho pána učiteľa s láskou spomínajú, a ak im to dovolí zdravie, prídu ho aj navštíviť.

V každom je niečo dobré

„On má rád ľudí a ľudia jeho. Hovorí, že v každom človeku je niečo dobré. Jednoducho to s nimi vedel. Ale on sa sám nepochváli,“ priznáva syn Fridricha Kolaroviča Ladislav, ktorý sa tiež zúčastnil na reportáži.

„Aj v škole s deťmi. Raz si všimol, že jeden žiak, Križan, neprišiel do školy. Ostatné deti mu povedali, že Križan sa hanbí prísť, lebo nemá topánky. Otec neváhal, šiel do Nitry, kúpil topánky a daroval ich žiakovi Križanovi, aby mohol chodiť do školy. O tie deti mal naozaj záujem.“

Po odchode z Ludaníc zakotvil Fridrich Kolarovič ako učiteľ v Bernolákove, Novej Dedinke a Senci. Pretože sa búril proti režimu, chceli mu život čo najviac sťažiť, tak ho poslali do slovensko-maďarskej oblasti a čakali, že to nezvládne.

Mýlili sa. Začal učiť hudbu, čo prilákalo všetky deti z okolia. Slovenskí aj maďarskí rodičia húfne kupovali harmoniky, deti hrali rôzne známe skladby, organizovali sa koncerty. Fridrich Kolarovič jednoducho vedel spojiť aj ľudí z dvoch rozličných komunít.

Jeho syna stihol ťažký osud

Jeho život však nebol len rozprávkový. S manželkou prežil 72 rokov spoločného života, vychovali sedem detí, z ktorých dve ho už predišli do večnosti. „Jeden syn, inžinier, dostal mozgovú príhodu. Druhý bol kňaz. Utýrali ho eštebáci,“ vysvetľuje Fridrich Kolarovič, pričom sa mu do očí tisnú slzy.

Práve smrť syna Petra, dominikána, ho zasiahla najviac. „Peter študoval v seminári v Litoměřiciach, lebo do bratislavského sa nedostal. Kňazskú vysviacku mal v roku 1981, no zakázali mu sláviť sväté omše. On však bol odvážny, nedal si skákať po hlave.“

Peter Kolarovič sa neskôr vo farnosti Hrotovice v bývalom Československu venoval pastorácii mládeže. Vzala si ho však na mušku tajná polícia. Ľsťou ho priviedli do nemocnice, pichli injekciu a pripútali na lôžko. Podarilo sa mu ujsť, no chytili ho druhýkrát, zavreli na psychiatriu a podávali mu veľmi veľké dávky liekov.

„Naša dcéra, lekárka, ho išla pozrieť. Vyhlásila, že je totálne predávkovaný,“ trasie sa hlas Fridrichovi Kolarovičovi. Štátna bezpečnosť sa takýmto spôsobom pokúšala jeho syna psychicky zlomiť a utýrať. Našťastie sa z toho dostal. Zvyšok života prežil v dominikánskom kláštore v Košiciach, kde sa staral o chorých a nevládnych. Zomrel na rakovinu.

„Mne sa najprv ani nepriznal, že šiel za kňaza. Bol som riaditeľom veľkej školy, bál sa, že by som z toho mohol mať problémy. Vtedy som sa veľmi nahneval, že mi to tajil. Chcel ma však len ochrániť. Neviem ani, prečo si tajní vybrali práve jeho. Nerobil nič zlé. Obávam sa, že prostredníctvom neho chceli zlomiť mňa,“ ticho dodáva Fridrich Kolarovič.

Ani tajní proti nemu nič nezmohli

Aktivity Fridricha Kolaroviča nezostali počas komunistického režimu nepovšimnuté. Riaditeľ školy a organista v jednej osobe – to sa rovnalo škandálu. „Zakázali mi hrať. Pôsobil som vtedy v Ludaniciach. Znášal som to naozaj ťažko,“ spomína.

Štátni úradníci sa ho snažili z dediny vyštvať. Často ho predvolávali na Ústredný výbor, pýtali sa, čo robil, či chodil do kostola, aké náboženské aktivity vykonávala jeho manželka. Urážali ju pred jeho očami.

„Ja som sa však nedal. Obránil som ju. Ten úradník sa napokon sám rozhodol, že ju pôjde odprosiť,“ vysvetľuje. Sila ducha Fridricha Kolaroviča bola naozaj nezlomná aj v tých najpohnutejších časoch.

Keď má čas, číta knihy

A čomu vďačí za to, že sa dožil storočnice? „Z milosti Božej,“ odpovedá pohotovo jeho syn Ladislav.

Storočný oslávenec dopĺňa: „Recept na dlhý život nemám. Ja som ani nečakal, že by som sa mohol dožiť takéhoto veku. Ale je to asi tým, že som nikdy nebol bez roboty. Nemal som čas sa unaviť, žil som spokojne, na nikoho som sa nehneval.“

Fridrich Kolarovič priznáva, že na organe by hrával ešte aj teraz, no nohy ho neposlúchajú, nevyjde na chórus. Doma má však syntetizátor, na ktorom pravidelne hráva. Na našu veľkú radosť sa zaň posadil aj pri našej návšteve, zahral nám a zaspieval svoju obľúbenú pieseň o Panne Márii.

Vo voľnom čase si okrem hrania však rád prečíta aj dobrú knihu či noviny, so záujmom sleduje aktuálne dianie vo svete aj v Cirkvi: „Každý deň si svätú omšu pozriem na Luxe a vypočujem v Lumene, pomodlím sa s nimi ruženec.“