Zamlčiavanie problémov prináša riziká

Eliška Hrnčířová sa po skúsenosti s duchovným zneužívaním musela vyrovnávať aj po zdravotnej stránke. Snímka: Človek a Viera/Jiří Vopálenský
K duchovnému zneužívaniu môže dochádzať aj v rehoľných komunitách, čo bol i váš prípad. Aké boli prvé signály, keď ste si všimli, že spôsob, akým sa k vám pristupuje, nie je v poriadku?
Pri spätnom pohľade je ľahké vidieť určité varovné signály už od začiatku, z obdobia okolo môjho vstupu do kláštora. Oveľa ťažšie je rozpoznať ich v danom okamihu. Vtedy sa to javilo ako drobnosti, nad ktorými človek mávol rukou alebo jednoducho veril, že časom budú dávať zmysel. Do kláštora som chcela vstúpiť, procesu som dôverovala, takže som nebola dostatočne informovaná o tom, čo hovoria stanovy, kánonické právo a čo je zdravé a bežné. Jedným zo signálov bol napríklad dôraz na to, že spoveď musí trvať presne tri minúty – a prebiehali aj kontroly. Kňaza sme sa počas spovede nemali na nič pýtať a nemali sme mu hovoriť nič iné než zoznam svojich hriechov. Údajne preto, že duchovné sprevádzanie má vykonávať výlučne predstavená alebo jej zástupkyňa a kňaz našej spiritualite nerozumie. Keby sme sa s ním rozprávali, mohol by nás vraj úplne zmiasť. Táto zvláštna predstava, že všetci okrem predstavenej sú v podstate nekompetentní a potenciálne nebezpeční, nesvedčila o ničom zdravom.
Je ťažké priznať si, že sa človek stal obeťou duchovného zneužívania? Prečo sa stáva, že ho spočiatku toleruje a myslí si, že problém je v ňom, nie v tom, ktorý mu ubližuje?


