Zaskočiť môže samota, sila je v modlitbe

Snímka: archív respondenta -PP-

PETER PETREK (59), farár v kúpeľnej obci Lúčky a filiálke Kalameny, je v  kňazskej službe už tridsaťjeden rokov.

V spomienkach sa vracia tesne pred vysviacku, do chvíľ, keď ležal pri oltári. „Keď je človek stopercentne rozhodnutý, už je to ľahké, už som sa tešil,“ vraví. „Horšie to bolo rok predtým, pred diakonskou vysviackou. Ťažké bolo prijať celibát, potom to už išlo.“

Ako kaplán slúžil v  Spišskej Novej Vsi, neskôr ako farský administrátor v Haligovciach i farár v Spišskej Belej.

„Najťažšie bolo zvyknúť si na samotu. Prvý rok ani nie, ako kaplán som bol rád, keď som sa v noci vyspal, pastorácia v meste bola hektická. Keď som však už prichádzal ako sám kňaz na faru, samota ma doslova drvila. Rozumovo človek vie, čo ho asi čaká, ale keďže to predtým nezažil, nepozná, ako to je naozaj. Celý deň žijete pre ľudí, ale keď sa zavrú dvere a všetci odídu, zrazu zostanete sám. Trvalo mi niekoľko rokov, kým som si zvykol.“

Krízy prekonáva vďaka Božej milosti a pomoci, každodennou modlitbou. „Niekedy som aj o polnoci išiel do kostola kľaknúť si pred svätostánok a odovzdal som sa Ježišovi.“

Ako člen Mariánskeho kňazského hnutia sa zasvätil Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Úplné odovzdanie Matke Božej odporúča aj budúcim kňazom. „Nemali by zabúdať na osobnú modlitbu. Nielen na povinnosť breviára, ale pridať adoráciu, modlitbu ruženca a každý deň prežiť so Svätým písmom. Odporúčam aj pôst.“

A  čo ho najviac trápi? Najmä silný individualizmus medzi spolubratmi. „Som prekvapený, ako málo sa chcú stretávať v kňazských spoločenstvách. V minulosti to tak nebolo.“