Závisť bráni zostať sám sebou

Ak žiarlime, časom sa tento stav vyparí ako ranná hmla. Ak však prerastie do závisti, môže uškodiť obom stranám. 
Skôr ako žiarlivosť prejde do závisti, treba si všimnúť niektoré špecifické prejavy správania, ktoré signalizujú jej rozbeh. Ak si tam nájdeme niečo, s čím už zápasíme, bolo by užitočné, keby sme s tým niečo urobili. 

Závisť je ľahko šíriteľná

 

Môže ísť konkrétne o nasledovné. Základný reál, ktorý v nás vyvoláva problém, je úspech iného človeka. Nielenže sa nevieme z neho tešiť, ale navyše prestaneme objektívne vnímať úspešných ľudí.

Môžeme mať pocit, že sa im dostáva viac uznania ako nám, hoci by sme si to oveľa viac zaslúžili práve my. Niekedy ide dokonca o subjektívny pocit, že práve kvôli nim nás okolie považuje za menejcenného partnera.

Ďalším neblahým symptómom rozbiehajúcej sa závisti je uspokojenie z toho, keď úspešnému človeku čo-to nevyjde. V tej chvíli – hoci sa môžeme snažiť pôsobiť dojmom vyrovnaného človeka – neuhráme toto amatérske divadlo.

Podobné myšlienky môžu človeka viesť až k nelogickému správaniu, ktoré však nevieme zastaviť. Ide o syndróm naprieku v zmysle: „Aj keď mi to bude nepríjemné a dačo ma to bude stáť, vôbec mi to nevadí, pretože ,protivník' si to užije tiež.“   

Pocit nevraživosti sa rozlieza v človeku a napáda všetky „bunky zdravého rozumu“. Spája sa s pocitom nespravodlivosti a krivdy, že sa nám ubližuje. Závisť je negatívna emócia a môže doslovne pohltiť celý život človeka.

Prečo? Nemecký filozof a právnik Hans Joachim Störig (1915 - 2012) v Malých dejinách filozofie naznačil, že vnútornú podstatu človeka tvoria bazálne substancie:  rozum, cit a vôľa. Na túto trojrozmernú kompetentnosť duševnej reality sa nesmie zabudnúť ani v súvislosti s neprajnosťou.

Nevieme opísať, kde sa v nás berie, ale začína sa tým, že sa začneme pohrávať s myšlienkami nedocenenia. Podobné myšlienky môžu napadnúť aj duševne vyrovnanému človeku.

No skôr ako otvorí dvere emóciám, mal by si spomenúť na slová holandského filozofa Barucha de Spinozu (1632 – 1677): „Cnosť a sila sú jedno a to isté. Závisť, žiarlivosť, ctižiadosť, všetky druhy lakomstva sú pasíva; láska je akcia, je uplatnením ľudskej sily, ktoré je možné len na slobode a nikdy nie z donútenia.“ 

Neresť nič neprinášajúca 

 

Írsky spisovateľ a básnik, kresťanský apologéta Clive Staples Lewis (1898 - 1963) v knihe Rady skúseného diabla vysvetľuje: „Peklo si musíme predstaviť ako štát, v ktorom sa ustavične každý stará o svoju vlastnú dôstojnosť a kariéru. Sťažuje sa na ostatných a žije smrteľne dôležitými vášňami – závisťou, vedomím vlastnej nenahraditeľnosti a nevraživosťou k ostatným.“

Arthur Schopenhauer (1788 – 1860), nemecký filozof, bez zveličenia hovorí: „Najväčším nepriateľom nášho šťastia je závisť.“

A do tretice pápež František počas homílie v Dome sv. Marty v piatok 24. januára nás varoval: „Závisť je mydlová bublina, čo prináša vojnu. Božia milosť nám pomáha porozumieť ostatným, aby sme ich ,nezabíjali' zlým posudzovaním či klebetením. I keď si niekto povie - ,Áno, žiarlim, ale nie som vrah' - môže neskôr skončiť zle. Nezabúdajme, že ľahko možno zabiť aj jazykom, ohováraním.“

Preto potlačme žiarlivosť a oceňme vlastný život a jeho benefity. Ak sme si príliš istí sami sebou a nepotrebjeme vlastne nikoho, nie je to dobré znamenie.

Nezveličujme vlastné schopnosti ani dispozície iných v pozitívnom či negatívnom zmysle slova. Neznevažujme a nepodceňujme druhých. Nerozhodujme, čo je od života spravodlivé a čo nie.

Aj keby to bolo nad slnko jasnejšie, že protistrana dosiahla úspech alebo získala niečo bez väčšieho úsilia, nechajme všetko na Boha. A nájdeme radosť zo seba i z druhých.

Navyše úprimná radosť z úspechu iného nás posilní. Ak prestaneme závidieť úspech bratovi či sestre, zostane nám energia, aby sme úspech dosiahli aj my. A na dôvažok zostaneme sami sebou, čo ocenia aj iní.