Žena, ktorá ochraňuje vodičov

Svätá Františka Rímska prežila celý svoj život v Ríme. Narodila sa v roku 1384 do bohatej vznešenej aristokratickej rodiny.

Už v detstve, keď mala asi 11 rokov, túžila stať sa mníškou, avšak otec ju už prisľúbil bohatému šľachticovi Lorenzovi Ponzianimu.

Aj keď bolo manželstvo dohodnuté, napriek tomu bolo šťastné a trvalo štyridsať rokov. Lorenzo svoju manželku miloval a vážil si ju. Ona mu za to bola vzornou a dobrou manželkou. Mali spolu minimálne tri deti, avšak dve z nich zomreli pri morovej epidémii. 

Starala sa o chudobných

V ich šľachtickom živote nechýbali spoločenské udalosti plné prepychu, zdobených rób, tanca a hodovania. Františka im však dala iný rozmer. Striedmo sa stravovala, víno nepila a pod šatami nosila vrecovinu. Postupne inšpirovala aj iné bohaté paničky v meste. 

Pravdepodobne aj pod vplyvom ťažkej choroby, ktorá Františku postihla krátko po svadbe, a neskôr po uzdravení sa začala zaujímať o ľudí s podobným osudom. Navštevovala chorých v nemocniciach a rozdávala jedlo a oblečenie chudobným.

Vojna zasiahla ich životy

V prvých rokoch 15. storočia sa pre rozbroje medzi rímskym pápežom a viacerými protipápežmi strhla vojna. Do Ríma vtrhli neapolské vojská a mesto ničili a drancovali. Neobišli ani dom Ponzianiovcov.  

Františkin manžel Lorenzo sa v ťažkých bojoch vážne zranil a ich syna Battistu chytili ako rukojemníka. V jednom z príbehov sa hovorí, že keď vojaci chceli posadiť chlapca na koňa a odvliecť ho do zajatia, kôň sa odmietol pohnúť, v čom vojaci videli Božie znamenie a vrátili ho matke Františke. Tá sa potom neúnavne starala o svojho vážne zraneného manžela.

Keď sa jej manžel neskôr vyliečil, z vďaky svoju manželku prepustil z domácich a manželských povinností a dovolil jej žiť v službe Bohu. 

Založila nábožnú družinu

V 20. rokoch 15. storočia sa vydala na púť do Assisi. Po návrate v roku 1425 založila skupinu zbožných žien a dievčat z dobrých rodín, ktoré sa vzdali prepychového života a rozhodli sa slúžiť chudobným a trpiacim podľa reguly tretieho rádu sv. Benedikta.

Spočiatku žili ďalej vo svojich rodinách a neviazal ich kláštorný život ani večné sľuby, zo skupiny mohli kedykoľvek vystúpiť alebo sa do nej pridať. 

V roku 1433 začali žiť spoločným kláštorným životom v dome Tor de Specci. Od pápeža Eugena IV. dostali súhlas a boli rehoľným zborom oblátov so súkromnými rehoľnými sľubmi.

Františka sa k nim pripojila až po smrti svojho manžela v roku 1437 a stala sa ich predstavenou. Neboli však mníškami, ale oblátkami, nosili jednotný biely habit, škapuliar a čierny závoj. 

Dlho si však vytúžený kláštorný život neužila. Začiatkom roka 1440 ochorel jej syn. Pri jeho ošetrovaní sa zrejme nakazila infekčnou chorobou a 9. marca 1440 zomrela. 

Patrónka automobilistov

Svätou sa stala o necelých dvesto rokov. Deviateho mája 1608 ju pápež Pavol V. svätorečil, ale pátralo sa po jej ostatkoch. Tie sa našli v roku 1638 a slávnostne ju pochovali o 11 rokov neskôr v Chráme Santa Maria Nuova. Odvtedy je kostol známy ako Chrám sv. Františky Rímskej. 

Patrónkou vodičov sa stala v roku 1925 zásluhou pápeža Pia XI. Podľa legendy ju na nočných cestách za chorými a trpiacimi sprevádzal anjel, ktorý jej svietil na cestu.

Je tiež patrónkou vdov a v rámci benediktínskeho rádu aj všetkých oblátov.