Ženy, ktoré oslávili Boha

Prvá marcová svätica pochádza od našich českých susedov a jej život sa datuje do 13. storočia. Svätá Anežka Česká bola princeznou a najmladšou dcérou českého kráľa Přemysla Otakara I. a jeho druhej manželky Konštancie Uhorskej. Odmalička vyrastala v rehoľných komunitách, už ako trojročná dostávala základy viery od sv. Hedvigy v cisterciánskom kláštore v Trzebnici. V šiestich rokoch sa vrátila do rodnej Prahy a pokračovala u sestier premonštrátok v Dokšanoch. 

O jej plánovaných manželstvách existujú rôzne informácie. Niektoré hovoria o tom, že od začiatku chcela žiť v čistote a ponuky na sobáš odmietala. Iné zase hovoria o jej úlohe večne čakajúcej nevesty, pretože ju vraj viacerí potenciálni manželia odmietli.

Podľa niektorých zdrojov, keď mala osem rokov, otec ju prisľúbil synovi cisára Fridricha II. Jeho syn Henrich VII. bol totiž predpokladaný dedič, Anežku však odmietol. Aj druhý nádejný ženích, anglický kráľ Henrich III. zasnúbenie zrušil. Neskôr sa v jej živote opäť objavil spomínaný Henrich VII., ktorého tentoraz zase, naopak, odmietla Anežka. 

Zvíťazil duchovný život

Traduje sa, že jej vzorom bola sesternica Alžbeta Durínska, ktorá sa venovala najbiednejším. Ovplyvnili ju pražskí františkáni a vydala sa cestou duchovného života. Okolo roku 1233 založila Nemocnicu sv. Františka i rovnomenný kláštor, kde žili v chudobe. Anežka sa stala predstavenou kláštora a v rovnakom čase založila i jediný pôvodom český rád – Rytiersky rád križovníkov s červenou hviezdou, ktorý schválil pápež Alexander IV. Do konca života 2. marca 1282 žila v kláštore, ktorý založila. 

Hoci sa na jej príhovor udiali mnohé zázraky, blahoslavenou ju pápež Pius IX. vyhlásil až v roku 1874. Pápež Ján Pavol II. svätorečil Anežku Českú 12. novembra 1989 v Ríme. Liturgickú spomienku na pražskú sväticu slávime práve v deň výročia jej úmrtia – 2. marca.

Skromná nemecká cisárovná Kunigunda

Okolo roku 978 sa v Luxemburgu narodila sv. Kunigunda. Približne v dvadsiatich rokoch sa vydala za bavorského vojvodu Henricha, ktorý sa stal nemeckým kráľom a neskôr i rímskym cisárom. Napriek tomu žila cisárovná Kunigunda v skromnosti a štedro podporovala chudobných. 

O ich bezdetnom manželstve sa viedli rôzne polemiky. Niektoré historické zdroje hovoria o panenskom sľube, ktorý manželia zložili, iné zase o Henrichovej či Kunigundinej neplodnosti. O svätici sa vraví ako o rozvážnej, inteligentnej a nábožnej žene. S manželovou podporou dala postaviť dóm v Bambergu i benediktínsky kláštor v Kaufungene. 

Na prvé výročie cisárovej smrti nastal v jej živote zlom. Z honosných šiat sa prezliekla do jednoduchého benediktínskeho čierneho rehoľného rúcha. Posledných približne 15 rokov života žila v chudobe, modlitbe a duchovnom čítaní. Jej majetok poslúžil na výstavbu kláštorov či podporu biednych. Zomrela 3. marca pravdepodobne v roku 1033. Pochovali ju v bamberskom dóme vedľa jej manžela a za svätú ju v roku 1200 vyhlásil pápež Inocent III. 

Hrdinky 3. storočia – sv. Perpetua a Felicita

Po sv. Petrovi a Pavlovi patria medzi najstaršie mučenice Cirkvi a spomínajú sa i v eucharistickej modlitbe počas svätých omší. Mladé ženy a matky z Kartága, ktoré si pripomíname 7. marca, prišli o svoj život krutým spôsobom. Za vlády rímskeho cisára Septima Severa zažili totiž v roku 202 kresťania veľké prenasledovanie. 

Dvadsaťdvaročná Perpetua pochádzala zo vznešenej rodiny. Vieme o nej, že bola matkou malého chlapčeka, ktorého ešte dojčila, keď sa rozhodla stať kresťankou. Hoci ju otec prosil a od kresťanstva odhováral, vedomá si smrti, neustúpila. Pre vieru sa dostala do väzenia, kde okrem iných kresťanov stretla ďalšiu mladú ženu Felicitu, ktorá bola v ôsmom mesiaci tehotenstva.

Z Perpetuiných spomienok sa dozvedáme, že väzenie bolo preplnené ľuďmi a bez svetla, bolo v ňom dusno a veľmi teplo. Vďaka diakonom, ktorí sa starali o väzňov, sa obe ženy dostali do o niečo lepšej časti väznice. Tam sa mohla Perpetua stretnúť s mamou, bratom i so svojím bábätkom. 

Siedmeho marca ich čakala poprava – smrť pod zubami divých šeliem. Felicitu ako tehotnú však popraviť nemohli, bolo to protiprávne. Bála sa, že mučenícku cestu nepodstúpi so svojimi spoluväzňami. Dva dni pred popravou porodila zdravé dievčatko, ktoré adoptívni rodičia vychovávali v Kartágu v duchu kresťanstva.

V deň popravy vstupovali do arény s pokojom. Mužov roztrhali medvede, leopardy a diviaky. Na ženy vypustili divokú kravu, ktorá sa s mladými mučenicami často zobrazuje. Nakoniec všetkým ešte stále živým kresťanom kat prerezal hrdlo. 

Zachovali sa posledné Perpetuine slová: „Pevne si stojte za svojou vierou a milujte sa navzájom!“