Žičlivosť nepozná infláciu

Osobitný druh prívetivosti srdca, keď dokážeme inému človeku dopriať a tešiť sa z jeho úspechu, zisku či ocenenia, je vzácnosťou, ktorú keď darujeme, získame ešte viac.
   
 
Peter Slovák 25.05.2020
Žičlivosť nepozná infláciu

Ilustračná snímka: unsplash.com/Tim Mossholder

Výskyt žičlivosti v náture človeka nie je samozrejmosť. Poznáte to nepísané, ale často vnímané: „Ak už mne zdochla koza, susedovi aspoň krava.“

Niektorí ľudia v rámci spoločenského bontónu dokážu nasadiť masku, iní to nejak s ťažkým výdychomm „zvládnu“, ale len malé percento je tých, ktorí to, čo vyslovia, je skutočne pravda, čiže ich vnútorné prežívanie. 

Zaujímavosťou je, že úprimnú pochvalu dokážeme rozpoznať a intuitívne cítime, ak ide len o formálne vybavenie zdvorilosti. Málokto si však uvedomuje, že z prajnosti voči druhému čerpáme vitálnu duševnú energiu na vlastný život.

Žičlivosť má v sebe účet uznania voči nášmu priateľovi či známemu, na ktorý sa pripisuje vysoký úrok vďačnosti. Návratnosť tejto sociálnej cnosti je veľká.  


Závisť uhrýza z nášho pokoja
 

Kde chýba žičlivosť, nastupuje závisť, v ľahšom  variante spojená s vypočítavosťou. Závistlivosť dokonale dokáže otráviť vnútro človeka. Je pôvodcom psychického nepokoja.

Írsky spisovateľ, laický teológ a významný kresťanský apologét Clive Staples Lewis (1898 – 1963) v svojej známej knihe Rady skúseného diabla píše: „Peklo si musíme predstaviť ako štát, v ktorom sa neustále každý stará o svoju vlastnú dôstojnosť a kariéru, sťažuje sa na ostatných a žije smrteľne dôležitými vášňami – závisťou, vedomím vlastnej nepostrádateľnosti a nenávisťou k ostatným.“

Úplne vystihnuté, čo prežíva človek, ktorému chýba zmysel pre vyjadrenie úprimnej pochvaly a radosti z konania iného. Je meritom správania nežičlivca.  

 

Prajnosť rozvíja jednotlivca i spoločnosť


Všimli ste si, že hoci sa dnes vedú rozsiahle debaty o čomkoľvek, diskusia o žičlivosti chýba? Je smutné, niekedy však groteskné, ak vidíme, ako sa podkutý rečník snaží presvedčiť moderátora i obecenstvo o svojej jedinečnej pravde.

A to takým spôsobom, že najdôležitejšie je v diskusii uhrať vlastné „spravodlivé“ ego. Nenájde ani kúsok pozitívneho na vyjadrení druhého a na súperovi nenechá suchú nitku. Vnútorný svet nežičlivca nepraje inému človeku, akokoľvek by sa usiloval tak tváriť.

Je to dôsledok egoizmu, ktorý si pestuje, obzerá v zrkadle a pritom zanedbáva prajnosť.

Prajnosťou vytvárame bohatší svet vo viacerých smeroch. Sprevádza ju pochvala, ktorá napríklad hrá významnú rolu vo vzťahu nadriadený verzus podriadený. Samoľúby človek to nedokáže. Úprimná pochvala je silný motivačný faktor.

Oveľa skôr upustíme od svojho zámeru a budeme sa snažiť porozumieť námietkam protistrany, ak nezačne zhurta, otvorí debatu pochvalou, ocenením a prianím. Zo strany vľúdneho kritika ľahšie prijmeme adresované nedostatky a v zásade je vyššia šanca priznania, že to ide na náš vrub.

Žičlivosť je štedrosť v myšlienkach a emóciách voči človeku. Potom sa to, samozrejme, prejaví aj v skutkoch. Český psychiater a gréckokatolícky kňaz Max Kašparů to vidí jednoznačne: „Pre mentálne, duševné zdravie človeka je dobré, aby bol prajný, pretože ak bude neustále niekomu závidieť, tak bude veľmi škodiť sám sebe.“

Dávno predtým Michel de Montaigne (1533 – 1592), francúzsky renesančný mysliteľ a zakladateľ nového literárneho žánru eseje, v tejto súvislosti naznačil: „Závisť ničí vlastné šťastie, nikdy šťastie tých, ktorým závidíme.“

Ak budeme žičliví, ustanú problémy so spánkom, nebudeme opantaní myšlienkami, že druhý sa má oveľa lepšie. Mali by sme si ju pestovať.

Čím viac doprajeme druhému, tým viac prajnosti sa nám bude vracať. Skúste si predstaviť, čo by ste si dopriali možno v konkrétny deň, a darujte to pri stretnutí so susedom či s kolegom v práci.

Obzrime sa večer za prežitým dňom, čo sme si dopriali a zároveň dožičili iným. Nemusí to byť iba hmotný pôžitok. Prajme druhým, rozvíjajme ducha žičlivosti v spoločnosti.

Určite sa nám nestane, že keď to budeme najviac potrebovať, obráti sa nám človek alebo aj celá societa chrbtom.

Slovami rakúskej spisovateľky, narodenej v Česku, Marie von Ebner-Eschenbachovej (1830 – 1916): „Pozerať sa bez závisti na úspechy iných, o ktoré sa sami usilujeme, je veľkosť.“ A navyše nielen v očiach druhých stúpnu naše ľudské aktíva.