Žijeme zvláštne časy

Človeka prítomnosti ako ťažký sen sprevádza strácanie zmyslu. Pocit nezmyselnosti vlastnej existencie v bludisku vlastného života je opakovaným prežívaním pre mnohých ľudí. 
 

Nebezpečie vákua
 

Píše a hovorí sa o stratenej generácii mladých, o dospelých, ktorí žijú, aby prežili, a o tých skôr narodených, pre ktorých je objavenie zmyslu existenciálnou nevyhnutnosťou.

Spoločným znakom je bezobsažnosť života, v dôsledku čoho nastupuje existenciálne vákuum. Prázdnota, ktorá ťahá človeka k zemi.

Profesor neurológie a psychiatrie Viedenskej univerzity Viktor Frankl (1905 – 1997), ktorý zakúsil hrôzu a beznádej koncentračného tábora, píše vo svojej knihe Utrpenie z nezmyselnosti života nasledovné: „Existenciálne vákuum môže zostať zakuklené, zamaskované. Napríklad vôľa k moci je zamaskovaná vôľou k peniazom.

Zrýchlené tempo dnešného života mnohí považujú za márny pokus o samoliečbu. Čím menej človek vie o cieli života, tým viac zrýchľuje tempo na svojej životnej ceste.“ Inými slovami: máme auto a chceme vlastniť lietadlo. 
 

Absurdnosť dnešných dní
 

Podľa svetovo uznávaného odborníka to nie je chorobný stav, ale patologický fenomén. Ide predovšetkým o hlboko nepochopený zmysel vlastnej existencie.

A práve v tomto neporozumení pramenia absurdnosti ľudského uvažovania. Keď zdravé sa označí za choré a naopak. Keď prirodzené sa stáva neprimeraným a nevhodným. Živelné ľudské správanie bez zábran sa vyzdvihuje ako to, čo by nám malo priniesť radosť a zmysel. Žiaľ, výsledky sú viac než zjavné.

Existenciálna frustrácia a suicidálne úvahy opantávajú človeka. Viktor Frankl hovorí dokonca o potrebe lekárskej pastorácie, ktorá nenahrádza kňazskú, ale v prvej línii môže byť život zachraňujúca.

Odvrátili sme sa úplne od duchovnej posily a hľadáme riešenia len v medicíne. A práve lekár smie svojmu pacientovi naznačiť, že pokiaľ to objektívny zdravotný stav dovoľuje, môže ho zastúpiť kňaz, ktorý dáva nádej prostredníctvom Logos.

Existenciálna frustrácia by viedla k neuróze, ale nemusí. Nie každé zúfalstvo vedie k neuróze. V minulosti totiž ľudia, skôr ako navštívili lekára, išli za kňazom, píše sám Frankl. Duchovný spôsob uvažovania je z hľadiska zachovania zmyslu podstatný.

Nesmie sa podceňovať. Na druhej strane ani preceňovať, keďže neurózy môžu mať pôvod aj v psychofyzických vrstvách. V každom prípade je však potrebné objektívne odhaliť pôvod straty zmyslu. Pred tým sa nemôže uzatvárať ani lekár, ani kňaz.

V najhlbšie precítenom zmysle slova je aj choroba, ktorá človeka postihne významom, ktorému je potrebné porozumieť. A práve v zníženej schopnosti človeka poznať ho sa odzrkadľuje povrchnosť doby.

Skutočný zmysel pochopila matka postihnutého dieťaťa: „Priala som si dieťa a prianie sa mi vyplnilo. Zostala som s ním sama. Bez mojej existencie by pravdepodobne bolo dieťa umiestnené do zariadenia pre podobne postihnuté deti.

Keďže som však výzvu života prijala, usilovala som sa z neho s Božou pomocou vychovať človeka. Môj život nebol omyl.“

Slová, ktoré vystihujú podstatu objavenia zmyslu života. Náročné? Objavenie pravého zmyslu nie je lacná zábava. Ak by sme to zvládli viacerí, nemuseli by sme žiť zvláštne časy. A určite by neplatili Senecove slová: „Čo bývalo predtým neresťou, dnes sú to dobré mravy.“