Život nie je len o pocitoch

Mnohí z nás zažili na dovolenke podobný scenár. Pri naberaní jedla servírovaného formou švédskych stolov sa hostia nevedia rozhodnúť, ktorú dobrotu si dať na tanier. A tak si dávajú takmer zo všetkého. Aj z toho, aj z ďalšieho, dokonca ešte z iného, nepoznaného. Veď sme to neokúsili.

Výsledkom je plný tanier, ktorý nie je možné skonzumovať.  Plytvanie? Ale prečo? Chceme mať dobrý pocit, že all inclusive, za ktorý sme si zaplatili, sme si aj užili. No namiesto uspokojenia prichádza skôr pocit plného, niekedy pokazeného žalúdka a ten nie je najpríjemnejší. 

Produkt jednoduchého poznávania

Život nie je len o telesných pocitoch. I keď, ako sa zdá, mnohým to v súčasnosti vyhovuje. Možno je to spôsobené aj myšlienkami postmodernizmu. Využi deň, vychutnaj si pôžitok, uži si len dobré pocity. Voľne si uchop chvíľu, veď najdôležitejšie je subjektívne prežívanie. Takéto úvahy prezentujú pocity veľmi povrchným, jednoduchým spôsobom. Ale aby sme boli dôslední, poďme sa pozrieť, ako je to s pocitmi v skutočnosti. 

Psychický proces je aktivita, pri ktorej sa odohráva interakcia človeka s okolitým svetom. Pociťovanie patrí k poznávacím psychickým procesom. Človek ním získava úplne základnú informáciu o vlastnostiach prostredia, situácii, v ktorej sa nachádza. Samotný pocit je odraz konkrétnej vlastnosti predmetu alebo javu v našom vedomí. Niečo je tvrdé alebo mäkké, chladné alebo horúce, hladké alebo drsné.
 
Všetko poznanie človeka sa začína práve utváraním pocitov ako najjednoduchších obrazov v našom vedomí. Ako to prebieha? V našom tele máme takzvané analyzátory, zmyslové jednotky, ktorými sa pocit, čiže výsledný produkt pociťovania, dostáva do časti mozgu zodpovednej za jeho spracovanie, následné uvedomenie a vyhodnotenie. Podľa analyzátorov rozlišujeme pocity vonkajšie a vnútorné. K vonkajším patria zrakové, sluchové, čuchové, dotykové, chuťové, tlakové, tepelné pocity. Ako vnútorné označujeme pocity pohybu, rovnováhy, polohy či bolesti. 

Prah pociťovania

Zdá sa to zložité? Uvedieme jeden zjednodušený príklad. V zlomku sekundy si dokážeme uvedomiť, že sa nás niekto dotkol. Celý poznávací proces prebieha podľa nasledovného  scenára. Na našej koži sa nachádzajú bunky, nervové zakončenia odborne označené ako receptory tlaku, bolesti, tepla, ktoré sa stávajú vstupnou bránou pre informáciu o našom kontakte s predmetom alebo napríklad ľudskou rukou.

Prostredníctvom dostredivých nervov v okamihu putuje informácia do časti centrálnej nervovej sústavy, kde sa spracuje, a mozog okamžite vydá signál efektoru, čiže výkonnému orgánu, aby zareagoval. To znamená ak položíme ruku na horúci predmet, ktorý by nás mohol spáliť, ihneď ju odtiahneme. Ak nám položí na plece ruku blízka osoba, pravdepodobne sa neodtiahneme. 

Ilona Kopecká v Psychológii (2011) vysvetľuje, že najmenšiu intenzitu podnetu, ktorú dokážeme zaznamenať, označujeme ako dolný pocitový prah (napríklad ak na vás padne jemné páperie). Najvyššia intenzita podnetu je zas horný pocitový prah. Podnety s veľkou intenzitou môžeme pociťovať ako bolesť (napríklad silný hluk, veľký tlak).

A prečo to podobne nefunguje aj v duchovnom živote? Ak si uvedomujeme, že nám niečo môže ublížiť, na niečom sa môžeme poraniť, mali by sme dať ruky od toho preč. Žiaľ, práve v spirituálnej oblasti máme niekedy veľmi vysoký prah na pociťovanie duchovného nebezpečenstva. Až keď nám situácia ublíži, spôsobí bolesť, reagujeme primeranou reakciou a ústupom od javu alebo človeka, ktorý ho vyvolal.

Ak by prah duchovného pociťovania bol podstatne citlivejší, tak azda by sme si vedeli povedať, že nie je potrebné naraz ochutnať všetky dobroty na dovolenke, ale vychutnáme si ich postupne každý deň, čím predídeme bolestiam žalúdka a navyše aj hriechu plytvania a obžerstva.