Zjednotení v jednom mene

Ježiš Kristus postavil Cirkev na skale, ako jedno telo s mnohými údmi. Ako mocnú a nepremožiteľnú. Ľudské mysle však za dve tisícročia podľahli mnohým neporozumeniam, prehliadli spoločné a sústredili sa na svoje rozdiely. Rozišli sa tak v ceste, ktorá mala vždy rovnaký počiatok aj koniec.

O tom, čo je dôležité pri budovaní dobrých a  funkčných vzťahov medzi rôznymi kresťanskými cirkvami, nám porozprával sociológ Ondrej Štefaňak. „Ako soľ sú potrebné láska, úcta a rešpekt – bez povýšenectva a pohŕdania.“

BOŽIE LEPIDLO

Sociológ vysvetľuje, že na odlišnosti sa môžeme pozerať s otvoreným srdcom a Ježišovými očami. „Každý človek i každá kresťanská cirkev nás môžu niečím obohatiť,“ hovorí.

„Pravdepodobne to nebude úplne ,ortodoxná‘ myšlienka, ale môžeme si položiť otázku: Nebolo by pre miešané manželstvo alebo rodinu obohacujúce, keby sa zúčastňovali na živote oboch kresťanských komunít? V praxi sa to totiž neraz končí tak, že prestanú chodiť aj tam, aj tam.“

Ak hovoríme o jednote Cirkvi, túžba po nej nie je len nejaká teoretická idea. Je akoby Božím lepidlom, ktorým nás chce Pán spojiť opäť v jedno.

„Zo sociologických výskumov vyplýva, že veriaci v značnej miere túžia po tom, aby kresťanské cirkvi viac pracovali na vzájomnom zblížení. Azda aj na základe neraz bolestných skúseností vo vlastných rodinách, ktoré spravidla vedú k oslabeniu náboženskej viery.“

Ondrej Štefaňak tým odkazuje na situácie, keď dovolíme zvíťaziť ľudskej mysli nad Pánovou rukou. Negatívny výsledok je znamením, že to nie je Božia vôľa. „Je preto potrebné pokračovať na ceste ekumenizmu.

Predovšetkým vzhľadom na dobro konkrétneho človeka, ktorý žije v miešanom manželstve, narodil sa v miešanej rodine alebo, hľadajúc pravého Boha, stretáva sa s nedostatkom jednoty medzi kresťanmi.“