Zoznámili sa cez Katolícke noviny

Keď sme v Katolíckych novinách uverejnili výzvu, že hľadáme manželov, ktorí sa zoznámili vďaka inzercii v našich novinách, nečakali sme, že sa ozve toľko vďačných dvojíc, ktoré budú ochotné podeliť sa o svoje svedectvo. Vychutnajte si prvú várku príbehov lásky, ktorá sa začala inzerátom. 

Od začiatku ma to ťahalo k nemu
V marci 2017 som si podala žiadosť o uverejnenie inzerátu. Rozhodla som sa pre túto formu, keďže so zoznamovaním sa cez internet som nemala dobré skúsenosti a iných príležitosti spoznať niekoho nového som mala málo.

Na inzerát mi odpovedalo niekoľko mužov, s niektorými som aj krátko komunikovala, ale len k jednému ma to od začiatku ťahalo akosi viac.

O pár dní potom, čo mi napísal, sme si zavolali, a to ma len utvrdilo, že je to ten, ktorého som už tak dlho hľadala.

Začali sme sa stretávať; sadli sme si aj povahovo, aj charakterovo. Navyše bol tiež praktizujúci katolík, čo bolo pre mňa pri hľadaní partnera dosť dôležité.

Môj manžel je obyčajný, no pritom výnimočný muž s veľkým srdcom. 

Ako sedemročnému mu zomrel otec. Vychovala ho mama, a s ním aj nevlastnú staršiu sestru a brata, ktorý bol od mladosti alkoholik a strpčoval mu život. Aj preto túžil po nejakej radosti a troche šťastia.

Pavlova mama sa často modlila, aby mu Pán poslal dobrú ženu. Po jej smrti našiel v Katolíckych novinách, ktoré mama odoberala, inzerát budúcej manželky Evy. Snímka: archív rodiny Konečnej 

Pol roka pred našim zoznámením manželovi zomrela mama. Ostal sám a s bolesťou v srdci.

Často zvykol čítať inzeráty v KN, ktoré mama odoberala, či tam náhodou nenapísala žena, ktorá by ho zaujala. Až raz sa to stalo – a trvá to dodnes.

Inak, inzerát mal byť uverejnený v čísle 11, ale presunuli ho do čísla 12. Práve 12. 12. zomrela manželova mama, ktorá sa často modlila, aby mu Pán poslal dobrú ženu, ktorá sa o neho postará, keď tu už ona nebude.

Aj ja som sa zvykla modlievať, aby mi Boh poslal dobrého, láskavého, čestného a úprimného muža, ktorý by rovnako ako mňa miloval aj Boha. A on mi ho naozaj poslal.

V septembri to bol rok, čo sme sa vzali, a dúfame, že naše spoločné kroky Pán povedie ešte mnoho rokov.

Čakali sme aj dieťatko, ale v štvrtom mesiaci sme oň prišli. Dúfame však a veríme, že ak to bude Božia vôľa, staneme sa aj my rodičmi, hoci už máme po štyridsiatke. 

Obaja sme v živote prežili aj ťažké obdobie, obaja sme dlho hľadali šťastie, no oplatilo sa čakať.

Hoci nás Boh v živote oboch skúšal, poslal nám seba navzájom ako dar, za ktorý mu budeme do konca života vďační.
Eva Konečná s manželom Pavlom 

Odporúčame zoznamku aj modlitbu
V mladom veku som sa snažila modliť za svojho budúceho manžela; a dokonca som sa modlila za to, aby sa volal Jozef.

Vo februári 2006 som čítala rubriku Zoznámenia vo vašich novinách. Manžel si vtedy podal inzerát druhýkrát.

Prvýkrát som si ho prečítala ako všetky ostatné, zasiahol ma až o týždeň, pretože v modlitbe som prosila aj o to, aby Pán potvrdil moje hľadanie.

Odpísala som mu.

Lucia a Jozef sa vzali rok a pol po prvom stretnutí. Snímka: archív rodiny Haškovej

Keďže v tom čase sme mali mobily len na sms a volanie, fotky sme si neposielali.

Raz mi Jozef napísal, že by sme sa mohli stretnúť. Som z Martina nad Žitavou pri Zlatých Moravciach, on bol z Hliníka nad Hronom, delilo nás teda cca 50 kilometrov.

Počas prvého stretnutia sme boli trochu v napätí, keďže sme nevedeli, ako vyzeráme – povedali sme si iba miery a farbu vlasov.

Budúci manžel bol galantný; pri predstavení mi podal ružu. Veľa sme sa rozprávali aj smiali. Bolo až zvláštne, že sme mali toľko spoločných tém na rozhovor.

Potom sme sa stretávali každý týždeň – veď ako sa hovorí, láska aj hory prenáša. 

Manžel mi neskôr povedal, že mu odpovedalo viacero dievčat a mal ísť aj na iné stretnutia, lenže nejakým spôsobom sa mu to nepodarilo – a po stretnutí so mnou už ďalšie stretká nepotreboval. 

Vzali sme sa o rok a pol. Máme dvoch synov Jakuba a Mateja, a Dominika/Veroniku v nebi. Strata dieťaťa nám veľmi preverila vieru, snažíme sa však v nej vytrvať.

Najprv si písali, potom si dali rande naslepo. Dnes sú už hrdí rodičia. Snímka: archív rodiny Haškovej

Aj keď sa v našom manželskom živote objavujú búrky, vždy po nich vyjde Božie slnko. Musíme tiež zápasiť so svojimi povahami, hnevom a náladami, no často spätne zistíme, že ťažké situácie a ich spoločné prekonávanie nás posúvajú ďalej.

Bez spoločnej modlitby by to však nešlo. Snažíme sa spolu modlievať a vedieme k tomu aj naše deti.

Ďakujeme aj Katolíckym novinám, že sme sa cez vás zoznámili.

Odporúčame zoznamku, no modlitba za (budúceho) partnera je na prvom mieste. 
Lucia Hašková s manželom Jozefom 

Pri prvom stretnutí bolo rozhodnuté
„S manželkou Gabikou som prežil pekný život, narodil sa nám syn aj dcéra. Choroba veľmi skoro zasiahla do jej života, keď deti boli ešte malé. Pán Boh nám však pridal ešte 20 rokov spoločného života. Prijal som službu mimoriadneho rozdávateľa, vďaka čomu som mohol poslúžiť aj vlastnej manželke. Po opätovnej chorobe zomrela v roku 2001, keď mali deti 22 a 23 rokov a ja som sa stal vdovcom,“ napísal Jozef.

Jeho dnes už manželka Darina mala podobný osud: „Ovdovela som ako štyridsaťročná, ostala som so synom a dcérou, boli školáci. Božia pomoc, ochrana Panny Márie a moja blízka rodina boli tým, čo mi pomáhalo ísť ďalej. Mala som dobrú prácu a Pán Boh mi do cesty posielal skvelých ľudí, ktorí mi pomáhali na ceste viery.“

Deti pomaly dorastali, syn si po skončení strednej školy našiel prácu v zahraničí, aj dcéra odišla na rok do zahraničia.

Darina a Jozef sa vzali ako vdova a vdovec. Snímka: archív rodiny Šramkovej

„Bola to pre nás veľká skúška viery a dôvery v Boha. Nielen každodenné modlitby, obety, ale najmä milostivý čas a púte v Medžugorí – to bola vyprosovaná ochrana našej nebeskej Matky. Dcéra sa naučila jazyk a prijali ju na univerzitu v Ríme.“

Jozef vraj samotu prežíval intenzívne. „Po nejakých pokusoch a modlitbách som presne pred pätnástimi rokmi podal inzerát. Mária z duchovnej rodiny mi ho navrhla podať, Panna Mária nápad požehnávala a sestra Mária ho prečítala a odporúčala.“

Jozef dostal desiatky odpovedí. „Odpisoval som, stretával sa a skúmal. Snažil som sa každý jeden list vyriešiť korektne.“

V tom čase sa Dariny sestra spýtala, či číta v Katolíckych novinách inzeráty.

„Odpovedala som pravdivo, že nie. Povzbudila ma, aby som na jeden odpovedala a niečo o sebe napísala. Až na tretíkrát som ju poslúchla. Prešiel asi mesiac a ja som dostala list z opačného konca Slovenska. Potom sme si písali, zaujímala som sa o všetko (on takisto) a pri prvom osobnom stretnutí bolo rozhodnuté.“

Pre Darinu bolo dôležité, že obaja dávali na prvé miesto Pána Boha a považovali Pannu Máriu za svoju orodovníčku.

„Pri otázke, kam by sme vycestovali spolu prvýkrát, bola odpoveď jednohlasná – do Lúrd. V tom období mi bol veľkou oporou a radcom môj spovedník, ktorý ma povzbudzoval, že aj v päťdesiatke sa oplatí vydať. Náš vzťah sa vyvíjal a obaja sme vedeli, že nechceme vzťah iba na víkend, naše priority boli rovnaké.“

Ich príbeh je svedectvom, že svadba sa oplatí aj po päťdesiatke. Snímka: archív rodiny Šramkovej 

Do roka bola svadba – nevesta mala 50 a ženích 53 rokov. Po nej Darina odišla na Západné Slovensko za manželom. 

„Máme spoločné záujmy, ako záhradu, duchovné púte, turistiku, hubárčenie, cestovanie. Veľa činností a služieb nás napĺňa, aby sme sa mohli rozdávať. S odstupom času lepšie vidíme, že Pán mal už dopredu pre nás pripravenú cestu a za tie pekné roky sme mu vďační každý deň,“ uvádza Jozef a jeho manželka ich svedectvo uzatvára slovami:

„Sme spolu 13 rokov, za ten čas nám deti dospeli; poženili sa a povydávali sa. Niektoré sú bližšie, iné ďalej, a keď sa zídeme s deťmi a s vnúčatami, je nás už 20. S manželom sme začuli Božie volanie, odpovedali naň a on sa už postaral. A vôbec, to naše Slovensko nie je také veľké, aby sa ľudia z východu a západu nemohli stretnúť. V hociktorej etape života.“
Darina a Jozef Šramkovci
 

Z listov čitateľov vybrala a spracovala: Mária Bilá