Zrelosť sa prejavuje rešpektovaním druhého
Ilustračná snímka: Peter Slovák
Nezriedka sme konfrontovaní s vystupovaním ľudí, ktorí nedokážu rešpektovať druhého. Stali sa vazalmi vlastného presvedčenia, že tak je to správne a ich osobnej slobode je všetko podriadené. Avšak tento postoj má háčik.
Svetovo uznávaný detský psychológ Zdeněk Matějček (1922 – 2004) vyslovil presvedčenie, že deti rastú k dospelosti a rodičia s nimi zrejú k životnej múdrosti.
Poniektorí dospelí však vôbec nedospejú k psychickej a sociálnej zrelosti. Správajú sa protirečivo a nezodpovedne. Neustále opakujú tie isté chyby, infantilne trvajú na svojich tvrdeniach, názore či postoji, neuznávajú poznanie a pohľad druhých, respektíve ospravedlňujú si vlastné zlyhania a vinu posúvajú na iného.
Teória zrelosti
Kde je problém? Z našej platformy osobnosti čoraz viac ubúdajú dva psychosociálne faktory - schopnosť vyjadriť úctu a vedieť si vážiť. Jednou z príčin je nedozretie v predchádzajúcich fázach vývoja.
V Eriksonovej psychosociálnej teórii vývoja sú naznačené podstatné body, ktoré by si mal človek osvojiť, aby vyzrel. Ide najmä o nadobudnutie dôvery, autonómie, iniciatívy, usilovnosti; uvedomenie si vlastnej identity; nadobudnutie intimity, generativity (zapojiť sa do života spoločnosti), integrity (celistvosti), schopnosti sebaprijatia.
Ak sa človek v dôsledku rôznych okolností niektorým fázam vývoja osobnosti „vyhne“, hrozí, že zrelosť bude neúplná alebo deformovaná (porov. Drapela, Přehled teorií osobnosti, 2011).
Zrelosť je ovocím Ducha Svätého
Zrelosť chápeme ako jedinečnú schopnosť reagovať na prostredie, uvedomovať si správny čas a miesto, kde sa treba primeraným spôsobom správať, a vedieť konať podľa okolností vyplývajúcich z aktuálnej situácie. Mohli by sme to označiť aj ako schopnosť situačne správne reagovať.
V živote kresťana kľúčovo na profiláciu zrelosti pôsobí Duch Svätý: „Ovocie Ducha je láska, radosť, pokoj, zhovievaosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlisvosť“ (Gal 5, 22). Nie je to ideálna charakteristika vlastností zrelého človeka? Ak o to prosíme Ducha Svätého, len ťažko sa dá predstaviť si, žeby sme blížneho neprijímali a nerešpektovali.
Vzájomné rešpektovanie ukazuje, že sa stretli zrelé osobnosti a v perspektíve večnosti sa usilujú o pozitívnu interakciu a prosperitu vzťahov. Prečo vyjadriť úctu svojmu blížnemu, vysvetľuje Romano Guardini (1885 – 1968): „Úctu človeka k sebe samému treba takmer nanovo objaviť. Je zakorenená vo všeobecne zabudnutej pravde, že sám Boh si nás váži.“
Ako začať? Hádam aj v ukončení nezmyselnej komunikácie, v ktorej ide len o to dokázať druhej strane, že máme pravdu. Neznamená to, že s ňou musíme súhlasiť. Preukážme úctu voči druhému, ktorou ukážeme, ako ďaleko sme s našou individuálnou zrelosťou.
Nečakajme, že s tým začne náš blížny. Skúsme začať ako prví. Pôjde o dôkaz stabilnej zrelosti. V opačnom prípade by sme opakovali tú istú chybu, ktorej sme sa už raz dopustili.
Ruský spisovateľ 19. storočia Fjodor Michajlovič Dostojevskij (1821 – 1881) rovnici zrelosti porozumel: „Kto ľahko stráca úctu k druhým, ten si neváži sám seba.“