Ak túžime po milosrdenstve, buďme milosrdní

Božie milosrdenstvo je večné, je bez hraníc, ako nás o tom poúča žalmista (porov. Ž 136, 1). Pri každej svätej omši počúvame Ježišovo uistenie, že zmluva lásky medzi Bohom a človekom je nová a večná, čiže nemeniteľná. Problém je vždy v človeku, nikdy nie v Bohu. Je to človek, ktorý je aj Božie milosrdenstvo schopný zneužiť.
 
Kráčať po tenkom ľade

Keď prišli farizeji za Ježišom s otázkou, či je dovolené prepustiť manželku (porov. Mt 19, 3), dostali odpoveď, že je to tvrdosť ich srdca, ktorá spôsobuje rozpad manželstva. Keby ich srdcia neboli tvrdé, ale naopak, otvorené Bohu a jeho láske; keby boli milosrdní oni sami, zrejme by sa Ježiša pýtali skôr na to, ako môžu svoje manželstvá prežiť čo najlepšie a vo vernosti manželke, a nie ako ich čo najjednoduchšie rozlúčiť.

Podobný princíp je potrebné sledovať aj v otázke pôsobnosti Božieho milosrdenstva. Zaoberať sa myšlienkou, pokiaľ ešte môžem hrešiť tak, aby môj hriech bol odpustiteľný, je podobné, ako keď sa pohybujeme tesne na okraji rokliny a hľadáme, kde sa nachádza ten bod, ktorý už nesmieme prekročiť, pretože by sme sa do nej zrútili.

Ak sa budem pýtať, či to alebo ono konanie je alebo ešte nie je hriech, resp. či to už nie je hriech proti Duchu Svätému, potom budem zákonite žiť v strachu, či bude môj hriech odpustený. Žiadna výrazná hranica neexistuje. O istom panovníkovi sa dočítame, že hoci uveril v Krista, nechcel sa dať pokrstiť, lebo sa mu páčil jeho hriešny život.

Vedel, že krstom sa odpúšťajú všetky hriechy, a preto musel byť vždy v jeho bezprostrednej blízkosti kňaz, ktorý ho mal pokrstiť v prípade nebezpečenstva smrti. 
 

Duchovná pýcha

Život sám píše príbehy aj v súčasnosti. Spoliehať sa na Božie milosrdenstvo nie je len to učebnicové – hrešiť s vedomím, že mi Boh aj tak nakoniec odpustí. Hriechom opovážlivosti môže byť aj pokúšanie Boha. Ježiš jasne odmietol pokúšať Boha vtedy, keď ho diabol navádzal, aby sa spoľahol na to, že ho Boh pri páde z vrcholu chrámu zachráni (porov. Mt 4, 6 - 7).

V období šíriacej sa nákazy koronavírusom je takýmto opovážlivým spoliehaním sa na Božie milosrdenstvo takzvaný hriech duchovnej pýchy. Dopúšťa sa ho každý, kto aj napriek zákazu a evidentnému riziku ohrozenia zdravia a života nielen svojho, ale i iných organizuje verejné sväté omše či iné pobožnosti. To nie je hrdinstvo ani prejav pevnej viery.

Hrdinstvo a prejav viery je využiť svoje postavenie a schopnosti na to, aby sme čím viacerých varovali, a tak ochránili pred nákazou, a ochotne pomáhali tam, kde je to možné a kde je pomoc naozaj potrebná. Hrdinom je kňaz, ktorý odnesie sviatosť zomierajúcemu a pritom riskuje, že sa sám nakazí, nie ten, ktorý aj napriek zákazu a zjavnému nebezpečenstvu zhromaždí veriacich na svätú omšu, a tak hazarduje s ich životmi, najmä ak ide o vekom starších.

Veriť v Boha, poznať jeho evanjelium, ale žiť život zameraný len na seba, svoje vlastné pôžitky s vedomím, že - ako to ktosi povedal: „Azda ma aspoň za dvere do očistca vpustia“, je pochabosť, bláznovstvo, opovážlivosť. Opovážlivosť je ale aj riskovať a ohrozovať životy, hoci so vznešeným a nábožným úmyslom.

Zaoberajme sa viac myšlienkami, ako čo najlepšie prežívať život v zhode s Božou vôľou a v Božom milosrdenstve. V ňom hľadajme zdroj pokoja a lásky. Snažme sa predovšetkým o to, aby sme sami boli milosrdní, a to voči sebe aj svojmu okoliu.

Milosrdný človek má milujúce srdce. Ten, kto miluje iných, miluje aj Boha a môže si byť preto istý jeho láskou a milosrdenstvom. Čo sa týka príležitostí na hriech a pokušení naň, odporúčam chodiť v bezpečnej vzdialenosti od tej „pomyselnej“ rokliny.