Aký hrozný kríž je žiť bez kríža

Na prvej strane bolo rukou napísané: „Ó, aký hrozný kríž je žiť bez kríža! Nepozeraj na svoj kríž nikdy ináč ako cez kríž Božského Spasiteľa a vtedy sa ti zdá takým sladkým, takým príjemným, že budeš milovať viac utrpenie ako všetky radosti sveta!“ Rodičom vďačíme, že nás dali pokrstiť a privádzali k Bohu.

Modlievali sa s nami, sprevádzali nás do kostola na svätú omšu, čítali básničky i Sväté písmo. V našom domove sa spoločná modlitba detí s rodičmi prednášala pod veľkým krížom s Kristom, ktorý visel na stene v spálni, alebo v kuchyni pred obrazom Panny Márie, Pomocnice kresťanov.

V 50. rokoch minulého storočia sa kríže z tried odstraňovali. Stalo sa tak i v škole, v ktorej pôsobil ako učiteľ náš otec, a následne aj v inej, do ktorej ho preložili. Raz za otcom prišiel muž z dediny. Vyviedol ho do podkrovia školy a ukázal ukrytý vzácny kríž, ktorý zvesili zo steny triedy.

Rodičia kríž očistili, obnovili a zavesili do izby. Pod ním sme sa každý večer modlievali a prosili nebeského Otca o pomoc i ochranu. Keď sme sa odsťahovali, kríž naďalej visel na čelnom mieste v našom domove. Po nežnej revolúcii nám mama povedala, že kríž patrí na pôvodné miesto.

Vrátila ho, nie však do školy, ktorá bola zrušená, ale do Kostola sv. Gorazda v Michalovciach na Močaranskej ulici. A tretí kríž, o ktorý sa mama kedysi zaujímala, sa vynímal na kraji cesty pri vstupe do jej rodnej obce Lastomír.

Neskôr po obnove cestnej komunikácie sa ocitol obďaleč mimo dohľadu. Napokon sa však i ten renovoval na pôvodnom mieste. Za zachovanie týchto i mnohých iných krížov buď Bohu vďaka.