Božie zázraky sa dejú
Nevesta mi dohodla návštevu kňaza. Oslovil ma muž v skafandri: „Povedali mi, že sa chcete vyspovedať.“ Podľa hlasu a očí som spoznala kňaza z ružinovskej farnosti, pátra Mariána.
Naplnila ma radosť, keď som sa mohla vyspovedať, hoci slabučkým hlasom. Jeho rozhrešenie od všetkých hriechov a sväté prijímanie pre mňa v tejto hraničnej situácii boli neopísateľnou silou. Vyspovedal aj spolupacientku, ktorú na druhý deň v ťažkom stave preložili na oddelenie s pľúcnou ventiláciou.
Po tomto Božom zásahu sa môj zdravotný stav začal rapídne zlepšovať. Uvedomila som si tiež silu modlitieb rodiny a spoločenstva Misia Máriina, do ktorého patrím.
Boh upokojuje
Spolu so mnou na izbe ležala pacientka. Zmätene rozprávala, vykrikovala a „bojovala“ s obmedzením svojho pohybu. To pokračovalo aj cez noc. Spať som nemohla, tak som sa modlila jeden ruženec za druhým, aj za ňu. Jej nepokoj pokračoval aj na druhý deň.
Znovu sa ozval páter Marián – Boží posol, ako som si ho nazvala, že prinesie Eucharistiu. Pri odchode pri panej vedľa zastal a opýtal sa jej: „Nechcete sa vyspovedať?“ Súhlasila. Po rozhrešení páter odišiel.
Pani opäť začala lamentovať. Prihovárala som sa jej: „Bol tu Boh a odpustil vám všetky hriechy, skutočne všetky. V noci ste nespali, ste vyčerpaná, skúste zaspať.“ Zaspala. Po prebudení nekričala, pokojne ležala, rozvážne komunikovala, žiadne náznaky zmätenej mysle.
Ostala pokojná cez noc aj ďalší deň. Taký zázrak a obrat po sviatosti zmierenia som v živote nezažila. Keď som odchádzala z nemocnice, povedala som jej, že sa za ňu budem modliť – ona mi tichučko odpovedala: „Aj ja za vás, aj ja za vás.“
Obetovať utrpenie
Po čase som sa už cítila lepšie, dokázala som čítať, a keď som nečítala, „drmolila“ som posvätné ružence. Noci boli náročnejšie. Z chodby bolo počuť vzlykot, výkriky, bolesť a utrpenie. Rozmýšľam aj teraz – čo s tým neobetovaným ľudským utrpením? Nie je ho škoda, aby vyšlo nazmar?
Ani ja som sa v prvom štádiu ochorenia nedokázala modliť, nieto ešte obetovať moju úbohosť. Hovorievam Bohu: „Títo ľudia nedostali dar viery ani lásky – keby vedeli, kto si, a mali silu, určite by ti tú bolesť obetovali – ale nevedia a vo svojej slabosti nevládzu.
Bože, ty si nám dovolil obetovať telo a krv, dušu i božstvo tvojho Syna, preto ťa prosím, dovoľ mi za týchto trpiacich obetovať ti ich utrpenie. Prosím, prijmi ich bolesť ako zmiernu obetu za urážky Božského Srdca a Nepoškvrneného Srdca Panny Márie, a prosím, daj im lásku a vieru.“
V hĺbke svojho srdca som cítila, že Boh prijíma túto zástupnú obetu, jeho milosrdenstvo je obrovské a Božia milosť sa rozhojňuje. Odvtedy sa takto modlievam denne. V nemocnici som sa dozvedela o bývalom kolegovi, že je v podobnej situácii ako ja. Aj jemu sa stav zlepšoval.
O dva dni sa všetko zvrtlo. V ohrození života ho napojili na pľúcnu ventiláciu. Naučila som sa, že nemusím všetkému rozumieť, čo robí a ako koná Boh. Čo v tejto situácii, ktorá nám do očí vháňa slzy? Jedine vedomie, že Boh vie, čo robí. Vždy koná pre nás to, čo je najlepšie, akokoľvek to ľudsky bolí.
Modlili sme sa za jeho uzdravenie, ale s prídavkom – nech sa stane Božia vôľa. O pár dní zomrel. To sú tie Božie paradoxy. Pýtala som sa: „Čo mi, Pane, chceš tým povedať?“ Pochopila som, že prijať jeho vôľu s pokorou je najlepšia voľba.
V odpustení hriechov a v sviatostiach človek môže získať slobodu i očividnú pomoc v chorobe. Tiež význam spoločenstva, ktoré sa namiesto vás modlí, keď vy nevládzete. Ak človek prijíma veci, ktoré mu Boh posiela, otvárajú sa mu nekonečné Božie horizonty jeho lásky a tiež svet slobody Božieho dieťaťa.