Kaplnku na hraniciach strážili vojaci

V niektorých obdobiach totality bol nedostatok vybraných potravín, a tak sa štát usiloval využiť každý kúsok pôdy na pestovanie zeleniny a ovocia. Aj preto vznikali miestne základné organizácie Slovenského zväzu záhradkárov (SZZ).

V Bratislave-Devíne vznikla záhradkárska osada s označením ZO SZZ Tri domky, Devín. Bolo jej pridelené územie, ktoré sa nachádzalo pred vstupom do mestskej časti.

Zveľaďovali pôdu

Keďže na toto opustené miesto ľudia vyvážali odpad, kompetentní sa rozhodli, že záhradkári by ho takýmto spôsobom mohli zveľadiť. K prideleným značne svahovitým pozemkom sa museli vybudovať kaskády a oporné múry. Na tento účel sme využívali kameň z neďalekého devínskeho kameňolomu.

Aj preto som tam v roku 1982 zašiel. Administratíva, opravárenské dielne a nákladisko kameňa na lode sa nachádzali po ľavej strane devínskej cesty. Vedľa kameňolomu tečie Dunaj, ktorý v tých časoch svojím stredom tvoril hranicu s Rakúskom, nepriateľským a zakázaným svetom.

Ľavú časť kameňolomu ohradili ostnatým plotom. Okrem administratívy do iných častí kameňolomu bol prísny zákaz vstupu. Výstražné tabule a prítomnosť vojakov hraničnej stráže predstavovali riziko v zmysle narušenia štátnej hranice.

Osobná skúsenosť

V miestnosti, kde sa vybavoval predaj kameňa, čakali viacerí na vystavenie potrebných formalít. Pokojnú atmosféru prerušil moment, keď sa vedúci kameňolomu vystrašene pozrel von oknom. Náhle vstal a povedal: „Zase sú tu súdruhovia. Musíte ihneď odísť, ale nevzďaľujte sa. Ak bude po všetkom, zavolám vás.“

Vyšli sme a uvideli troch rozzúrených mužov, ktorí mierili za vedúcim. Strhol sa krik. Keď páni odišli, odvážil som sa pozrieť zakázané okolie. Našiel som vyšľapaný chodník, ktorý ma priviedol na miesto, kde ma čakalo prekvapenie. Malá kaplnka so sochou Panny Márie ukrytá medzi stromami a vysokou trávou. Pred kaplnkou boli položené čerstvé kvety.

Uvedomil som si, že „hraničiari“ o kaplnke vedeli a svojím spôsobom ju aj strážili. Vybudovali ju robotníci z kameňa pochádzajúceho z kameňolomu. Chodili sa sem modliť, podobne ako i niektorí veriaci vojaci strážiaci hranice. To mi potvrdili aj robotníci z kameňolomu.

Začal som si vážiť toto miesto, no, žiaľ, v blízkej budúcnosti sa stalo pre mňa nedostupným. Počas totality prícestnú kaplnku z devínskej cesty nebolo vidieť. Výhľadu bránil hraničný ostnatý plot a za ním hustý vysoký trávnatý porast.

Vrátili sme sa do kancelárie a vedúci kameňolomu nám vysvetlil dôvod návštevy. Títo muži opakovane za ním prichádzali a vyzývali ho, aby lepšie dohliadal na robotníkov, ktorí dopravuju kameň na nákladnú loď v prístave. Robotníci totiž vlastným hlasom odovzdávali správy na „nepriateľskú“ západnú stranu do Rakúska.

Ukotvená nákladná loď aj mólo sa stali ideálnym miestom na priame podávanie správ cez rieku Dunaj najmä preto, že tu bolo ticho. Stačilo hlasnejšie hovoriť a hlas sa preniesol ponad tok rieky z jednej strany na druhú, kde čakala dohodnutá osoba, ktorá mohla ihneď odpovedať. Celá aktivita bola dôsledne organizovaná.

Po roku 1968, keď ruské tanky zvalcovali nádej na demokraciu, odišlo veľa obyvateľov, najmä mladých na Západ. Mnohí nemali inú možnosť spojenia so svojimi rodinami a známymi doma. Písať a telefonovať bolo riskantné, tak sa vynašli týmto spôsobom. Robotníci v kameňolome sa stali sprostredkovateľmi odkazov medzi slobodnou krajinou a totalitným režimom.   

Keď v súčasnosti prechádzam popri mieste, kde sa kaplnka nachádza, aspoň myšlienkami a modlibou Zdravas̕, Mária sa spájam s týmto utajovaným duchovným miestom. Sprítomňuje mi nielen pád komunizmu, ale predovšetkým starostlivosť Matky Božej o nás v neľahkom čase. Uchovávajme si toto a podobné miesta v úcte tak, ako si ctíme našu slobodu.