Kto som ja, dnešný veriaci katolík, člen Cirkvi
Práve preto si často pripomínam ľudové príslovie z môjho rodiska: Proroci, čo zemiaky jedia, nič nevedia. A tak sa pýtam: Kto a na základe akej múdrosti vymyslel tieto slogany? Kto zaručí, že po dlhom čase odlúčenia starí rodičia ešte uvidia vnúčatá a budú sa tešiť zo vzájomného stretnutia?
Tieto skutočnosti súčasného života ma vyprovokovali k premýšľaniu o tom, aká alebo čím je vlastne viera nás, dnešných katolíkov žijúcich na
Slovensku.
Osobne som po viac ako štyridsiatich rokoch prežitých v kňazstve presvedčený, že najväčšiu vinu na tomto stave máme predovšetkým my kňazi. Tým však nechcem povedať, že by niektorí z nás, konkrétne niektorí kňazi, celkom vedome zanedbávali možnosť ohlasovať evanjelium. Skôr si myslím, že každý to robí spôsobom, ktorý si osvojil v prostredí, v akom vyrastal, v akom sa formoval ako človek, a preto si tak počína aj dnes.
Dovolím si tvrdé konštatovanie. Som presvedčený, že vzťah väčšiny pokrstených katolíkov (nemám odvahu hovoriť „nás kresťanov“, lebo nechcem, aby ma niekto označil za človeka, ktorý osočuje iných kresťanov) v našom národe k Cirkvi je poznačený veľkou schizofréniou. Prečo?
Lebo si neželáme, aby sa Cirkev miešala do politiky. Hoci pôvodný obsah pojmu politika pochádza z gréckeho pojmu polis – mestský štát, čo značí, že išlo o spoločenstvo ľudí, pre ktorých bolo potrebné zabezpečiť ich bezpečnosť, istotu a rozvoj v každej oblasti, tak pre celé spoločenstvo, ako aj pre každého jednotlivca.
Lebo Cirkev nechceme vidieť a ani počuť už skoro v nijakých štátnych či vládnych právoplatných rozhodnutiach. Lebo sme presvedčení dokonca aj o tom, že rozhodnutia Cirkvi v oblasti spoločenského života nemajú nijakú hodnotu, a čo je najpodstatnejšie, mnohí veriaci si ani neželajú, aby takéto poučenia zaznievali z kazateľnice.
Som presvedčený, že to nebude zveličením, keď poviem nahlas svoj vlastný názor, že asi polovica našich veriacich katolíkov si už dnes nepraje ani od samotnej Cirkvi - a už vonkoncom nie od jej miestnych predstaviteľov - nijaké rady ani pre svoje individuálne konanie.
Katolícku tlač naši veriaci využívajú dosť zriedkavo. Ak povieme, že tvorí ani nie 2 percentá nákladu všetkých novín a časopisov na Slovensku, tak to vyznie, že si namýšľame, akí sme ešte dobrí.
Ale treba tiež spomenúť, že veľká časť pokrstených katolíkov očakáva od Cirkvi, že bude akýmsi terapeutom, ktorý im pomôže a vypočuje v ťažkej situácii; že ospravedlní nesprávne konanie, dokonca aj také, ktoré je proti Božiemu zákonu vyjadrenému v Desatore a ktoré je dosť často aj proti platným zákonom štátu, ktoré chránia spoločné dobro celého národa i každého jednotlivca; že rozhreší, uspokojí svedomie a pritom sa nebude miešať do záležitostí, o ktorých „klient“ nechce rozprávať.
Dá sa to zhrnúť asi takto: Mnohí veriaci katolíci nášho národa zachovávajú tradičnú úctu k cirkevným inštitúciám.
Vďaka starým zvykom, ktoré prijali v svojej rodine ešte ako deti, sú s Cirkvou spojení, ale správajú sa v nej ako zákazníci v supermarkete, ktorí si vyberajú z pultu to, čo sa im hodí a pritom nemajú nijaké výčitky, že oni nie sú zákazníkmi či klienti, ale že sú živými časťami tajomného Kristovho tela, ktoré je také dokonalé, či hriešne, ako je každý z nich, teda z nás katolíkov.