Napriek príkoriam zostal vzpriamený

Túžba byť Kristovým kňazom sa začala napĺňať prijatím do seminára v Spišskej Kapitule. Časy štúdia prežíval v znamení doby druhej svetovej vojny. Keď v roku 1948 v štáte prevzali moc komunisti, ich hlavným nepriateľom sa stal klérus a Katolícka cirkev. Michal bol už v piatom ročníku, keď vážne ochorel.

Biskup Ján Vojtaššák chcel preto kňazskú vysviacku odložiť. Na prosby profesorov názor zmenil. Na kňazskú vysviacku ho 6. júna 1948 na priepustku z nemocnice doviezli sanitkou. Po liečení v Dolnom Smokovci sa stav natoľko zlepšil, že nastúpil na kaplánku do Bobrova na Orave.

Vládna moc založila takzvanú Katolícku akciu, ktorou chcela sofistikovane rozbiť jednotu Cirkvi. Slovenskí biskupi o tom veriacich informovali pastierskym listom. Štátna bezpečnosť robila maximum, aby list kňazi nečítali. Hoci mladý kňaz na vyzvanie pastiersky list odovzdal, vedomý si následkov veriacich pri svätej omši oboznámil s jeho obsahom.

Napätie v dedine sa dalo krájať. Kňazov farnosti prišli zatknúť 31. januára 1950, no napriek výstražnej streľbe farníci ich ubránili. Kaplán veriacim vysvetľoval, prečo nepodporovať štátom riadenú tlač, poukazoval na zákaz stavať chrámy.

Po kňazov si znovu prišli 13. februára 1950. Tentoraz príslušníci bezpečnosti dav rozohnali a duchovných zatkli. Na otázku vyšetrovateľov, prečo čítal pastiersky list, kaplán Michal odpovedal, že je viazaný poslušnosťou k cirkevnej vrchnosti.  

Rozsudky pre poburovanie a zločin velezrady boli nekompromisné. Odňatie slobody od 2 do 15 rokov, peňažné tresty, konfiškácia majetku a strata občianskych práv. 

Michal Krajňák znášal väzenie v Leopoldove a Ilave so všetkými príkoriami, podobne ako aj neskôr jeho milovaný biskup Ján Vojtaššák. On sám sa nikdy nezmieňoval o podmienkach zlého zaobchádzania. Mnohí si mysleli, že vo väzení zomrie.

Pán mal však s ním iný plán. Na základe amnestie ho prepustili na slobodu. Do pastorácie sa vrátil v júli 1968 ako kaplán v Letanovciach. Neskôr sa stal správcom farnosti Hnilec a od roku 1974 farárom v Žehre. Nepoznal termín úradné hodiny a vždy bez rozdielu bol k dispozícii všetkým veriacim. Bez okolkov vedel poukázať na skrytú nemravnosť.

Venoval sa deťom i mladým, čím vzbudil a podporil duchovné povolania. Nezanedbával ani sakrálne stavby. Najmä kostol v Žehre. Po návšteve a intervencii vtedajšieho predsedu vlády Petra Colotku s manželkou v roku 1985 bol kostol vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, čím sa začala komplexná obnova chrámu.

Kostol je od roku 1993 zapísaný v Zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO. Rekonštrukcie prebiehali aj vo filiálnych kostoloch. Kňaz Michal Krajňák napriek príkoriam bol vždy vzpriamený. Dobrá nálada ho neopúšťala dokonca ani vo väzení. V roku 1990 ho úplne rehabilitovali. Na ceste medzi milovanou Žehrou a Spišskou Kapitulou v 73. roku života a 48. roku kňazstva 20. mája 1996 dotĺklo jeho láskou a bolesťami naplnené srdce.