Nedá sa zabudnúť na kňaza Ladislava Vrábela

Rád by som mu poďakoval za všetky riziká, ktoré kvôli nám študentom za čias socializmu podstupoval. Za nebojácne otvorenie priestorov fary u františkánov v Nitre, za naše stretávanie a aktivity. Najmä ale za otvorenie jeho srdca pre mladých v zložitých rokoch, keď vládla ideológia komunizmu.

Moje najintenzívnejšie spomienky s ním sa viažu na roky 1987 až 1991. I za také krátke obdobie ma výrazne ovplyvnil. Keďže za socializmu bolo prakticky náboženské vzdelávanie mimo chrámu, veľmi dobre mi padlo, keď som sa mohol pridať k iným študentom, ktorí chceli duchovne rásť aj počas štúdia na vysokej škole.

Mnohí sme nechodili domov ani cez víkendy. U františkánov to však neboli len sväté omše, adorácie či stretká s rozoberaním duchovných tém. Viedol nás k práci pre druhých, naučil nás všímať si aj osamelých, starých a chudobných ľudí a pomáhať im. Lacko mal veľa dobrých vodcovských nápadov.

Vo mne nadlho zarezonovali niektoré jeho myšlienky: „Keď si aktivitu vymyslel, tak ju aj zrealizuj.“ Alebo: „Máme dve uši a jedny ústa. Treba viac počúvať, až potom hovoriť.“

Po revolúcii sme pod jeho vedením aktívne rozbehli prácu medzi študentmi, organizovali kresťanské plesy, turisticko-duchovné akcie pre mladých, náboženské pobožnosti, spevokol, zabezpečovali náboženskú literatúru.

Z tohto spoločenstva vyšlo veľa duchovných povolaní a dobrých kresťanských manželstiev. Tieto rodiny sú doteraz oporou pre kňazov v ich farnostiach. Nech mu Pán večnou slávou odmení jeho úsilie a obety.