Nehazardujme so zdravím celiatikov

Nedávno som dostala pozvanie zúčastniť sa na svätej omši a tradičnom stretnutí sympatizantov istého hnutia na jednom malom pútnickom mieste v blízkosti mojej obce. Kedysi som tam chodievala rada, ale dnes už mám strach z odmietnutia.
Čitateľka Mária 30.09.2026
Nehazardujme so zdravím celiatikov

Vyčlenené hostie pre celiatikov sú prejavom rešpektu voči zdraviu, nie rozmarom. Ilustračná snímka: Človek a Viera/Petr Samsa

Keď mi pred štyrmi rokmi diagnostikovali celiakiu, pribudla mi starosť zabezpečiť si nízkolepkové sväté prijímanie. V našej farnosti s tým nebol žiadny problém. Hoci sme malá farnosť, máme tu celiatikov a náš duchovný otec s tým už mal skúsenosť.

Kúpila som si hostie pre celiatikov, a kdekoľvek sme boli, všade som sa pred svätou omšou pýtala, či majú takéto hostie, alebo im môžem dať svoju, a kedy sa mám zaradiť na sväté prijímanie.

Väčšinou sa stretávam s prijatím a pochopením, za čo som vďačná všetkým kňazom aj kostolníkom, ktorí boli ochotní vyjsť mi v ústrety. 

NEPRÍJEMNÝ POCIT

Pred istým časom som bola na svätej omši aj na spomínanom pútnickom mieste. Ako vždy som sa išla pred omšou informovať, či tam podávajú aj sväté prijímanie pre celiatikov. Kňaz mi povedal, že také majú, ale nič by sa mi nestalo, keby som prijala sväté prijímanie s ostatnými. Veľmi sa ma to dotklo. 

Mala som pocit, že ho obťažujem a zbytočne zaťažujem. Znelo to ako výčitka, že mám asi malú vieru, keď si myslím, že mi sväté prijímanie môže ublížiť. Bolo mi to veľmi nepríjemné a odvtedy neviem v sebe prekonať akýsi psychický blok a ísť tam na svätú omšu. Bojím sa neprijatia a posudzovania. 

Chcela som obyčajnú informáciu, nie posúdenie hĺbky mojej viery. Kto nezažil, len ťažko pochopí, ako sa to človeka dotýka. Odvtedy som tam nebola a sú to už roky. Je mi to ľúto, chodila som tam od detstva so svojimi rodičmi a chcela som to odovzdať aj svojim deťom.  

MNOHOTVÁRNA CHOROBA 

O tom, či sväté prijímanie môže alebo nemôže celiatikom ublížiť, sa vedú diskusie aj na rôznych fórach, kde to celiatici riešia medzi sebou. Každý na lepok reaguje inak. Niekto je bezpríznakový a to, že má v čreve zápal, odhalí len podrobné krvné vyšetrenie. Niekto má kožné príznaky, vyhodia sa mu pľuzgiere.

Niekomu je po konzumácii lepku ťažko. Má kŕče, hnačky a trávenie rozbité niekoľko dní. Niekomu je ťažko dokonca aj po kontaminácii, preto by som chcela kňazov poprosiť, aby nekládli hostiu pre celiatikov na lepkové hostie. 

Môj syn, ktorý je ešte malý a nechodí na sväté prijímanie, reaguje aj na maličké množstvo lepku dvojhodinovým vyčerpávajúcim vracaním, po ktorom vysilený ďalšie dve-tri hodiny spí. 

LEKÁRI DUŠE, NIE TELA

Viem, že na svätej omši prichádza k prepodstatneniu a v chlebe a víne je opravdivo, skutočne a podstatne prítomný sám živý a oslávený Kristus, jeho telo a jeho krv spolu s jeho dušou a s jeho božstvom. Ale ako z vína v tej chvíli nevyprchá alkohol, tak z hostie sa nevyparí lepok. Ostáva tam a na organizmus celiatika môže pôsobiť devastačne. 

Prosím kňazov, aby vážili svoje slová. Oni majú byť lekári duše, citliví a empatickí a nemajú sa hrať na lekárov tela. Je to v Božích rukách, či celiatikovi lepková hostia ublíži alebo nie. Či po nej nebude mať problémy alebo bude dve hodiny vracať.

Boh môže urobiť zázrak, ale nemusí. Vieme, že jedno sväté prijímanie môže uzdraviť aj chorého z rakoviny alebo z chrípky, ale to nie je štandardné, to je skôr výnimočné.

HREJIVÉ SLOVÁ

Nehazardujme so zdravím celiatikov a nestavajme veriacich do pozície, v ktorej sa cítia ponížení alebo otravní. My sme si tú chorobu nevybrali a ani sa z nej netešíme, proste ju máme a musíme s ňou žiť. 

Slovo kňaza má svoju silu. Predpokladám, že dotyčný duchovný otec v momente zabudol, čo mi povedal, a netuší, čo mi tým spôsobil. Ktovie, koľkým to ešte takto povedal. Ale Boh je dobrý a mám skúsenosť, že vždy pošle do cesty niekoho, kto dá pocítiť, že Pán je stále prítomný v našom živote. 

Po tom, čo som sa cítila ponížená a nechcená v jednej farnosti, zašla som na svätú omšu do inej. Otvorila som dvere do sakristie, aby som oznámila, že som prišla a prosím si nízkolepkovú hostiu.

A mladý pán kaplán mi s úsmevom povedal: „Vitajte!“ Toto slovo ma zalialo teplom v duši, že tu som vítaná. A hreje ma dodnes, hoci prešiel už dlhý čas. 

Ten pocit si budem pamätať ešte veľmi dlho. Ďakujem Bohu za toho kňaza, za jeho slovo a ďakujem všetkým, ktorí majú pre mňa a všetkých celiatikov pochopenie. Nech ich za to dobrý Boh požehná. 

Dnes som na tú svätú omšu a stretnutie po nej nešla. Len mi tá pozvánka otvorila starú ranku. Možno o rok to už zvládnem. Uvidíme.