Panna Mária nás chránila

V jedno jarné nedeľné popoludnie ma mama vzala na prechádzku. Počas môjho detstva i dospievania v našej obci sa hlavná cesta smerom od Šale do Nitry využívala ako veľké korzo. Táto hradská delila i spájala dve obce Cabaj – Čápor. Dedinčania, celé rodiny, deti, starší ľudia, mládež  i zaľúbenci sa zvykli po nej prechádzať. Za dedinou bývalo futbalové ihrisko, kde sa radi stretávali chlapi.

Na druhej strane sa začínal les, ktorý sa vinie až po Nitru, a pred ním, trochu ďalej od cesty stojí socha Panny Márie. V blízkosti sa nachádzalo jazierko, z ktorého mi mama dávala piť vodu. Sochu dala postaviť rodina, ktorej sa pri návrate z poľa prevrhol plný voz slamy. Prevrátil sa tak nešťastne, že zostali zakliesnení pod ním.

Už si mysleli, že zomrú. Vtedy im napadlo utiekať sa k Panne Márii. Ani nevedeli, ako sa im podarilo vytiahnuť sa spod voza a zachrániť sa. Z vďaky na tomto mieste postavili sochu.

Mnohí obyvatelia sa k nej chodia modliť. V päťdesiatych rokoch minulého storočia sa moja mama takmer každú nedeľu chodievala k nej utiekať, vyžalovať sa, povedať jej svoje trápenia, bolesti.

Ja som sa medzitým hrala v blízkosti lesa. Zberala som fialky, jahody, poľné kvety, obdivovala som krídla motýľov. „Julinka, nechoď ďaleko do lesa“ – upozorňovala ma mamička, lebo sa stále o mňa i o moje sestry bála. „Dobre mami, idem ti natrhať kvety do vázy“ – a už ma nebolo.

Nemala som rada, keď mama plakávala. Vtedy moja hlava ani netušila, čo prežívala. Nedokázala som pochopiť jej strašnú bolesť v duši. Letmo som sledovala mamičku, ako kľačí pred sochou a v rukách stíska drevený ruženec.

Počula som, ako sa vzlykajúc modlí a rozpráva sa s Pannou Máriou. Kľačala na tráve dlho, pokiaľ jej všetko nevyrozprávala. Jej zopnuté ruky si predstavujem dodnes. Až po dlhých rokoch rozumiem tomu, čo prežívala.

„Kde si?“ kričala na mňa mama. Nevidela ma, lebo som bola útla, ukrytá za stromom. „Tu som, idem,“ utekala som. V ruke som držala fialky a podávala som jej ich. Tešilo ma, že jej tvár bola rozžiarená, pokojná a usmievala sa.

Modliť som sa už vedela, preto som zopäla ruky k modlitbe a recitovala jej básničku. Na záver som vyslala k soche bozk a napila sa vody, ktorá ma osviežila. Vždy som si myslela, že pijem požehnanú vodu. Mama si cestou domov pospevovala pieseň Celá krásna si, Mária. Aká som bola šťastná, že mama konečne neplače.