Pre lásku k vlasti a Cirkvi ho väznili 8 rokov

Narodil sa 22. októbra 1920 v Sečovciach, v rodine gréckokatolíkov Jozefa Jenčíka a Margity, rodenej Hudákovej. Mali spolu sedem detí. Prvým z nich bol Vojtech. Najskôr navštevoval gréckokatolícku školu a neskôr v rokoch 1932 - 1940 študoval na Reálnom gymnáziu v Michalovciach. Na jeho formovanie mal veľký vplyv kňaz Štefan Hlaváč, ktorý ho okrem iného priviedol ku katolíckemu skautingu. V tom čase hrával aj hokej na poste brankára. Po maturite sa stal poslucháčom teológie na Cyrilo-metodskej bohosloveckej fakulte v Bratislave.

Za kňaza ho v roku 1945 vysvätil biskup Michal Buzalka. Kaplánom bol v Nových Košariskách, Nižnom Hrušove, Košických Olšanoch a Košiciach. Jeho aktívne duchovné pôsobenie nedávalo spávať príslušníkom Štátnej bezpečnosti. „Tým, čo veľké a vznešené kázal, čím žil a pôsobil na svojich veriacich, práve tým sa stal pre štátnu moc nebezpečným,“ spomína Soňa Lešňáková, ktorá sa v Dóme sv. Alžbety v Košiciach pravidelne zúčastňovala na bohoslužbách, ktoré slávil. „Vedeli sme, že môžeme za ním kedykoľvek prísť po rady, pomoc, útechu. Volali sme ho ujo Belo.“

Príslušníci Štátnej bezpečnosti si prišli po neho do Dómu sv. Alžbety v Košiciach 2. júna v roku 1952 práve v čase, keď kázal. Pretože si ich všimol, začal hovoriť o novom politickom režime, v ktorom bude Cirkev slobodná. Keď dopovedal posledné slová a zostúpil z kazateľnice,  zatkli ho. Kruté zaobchádzanie vo vyšetrovacej väzbe v Prahe-Ruzyni, v ktorej strávil  28 mesiacov, zanechalo stopy na jeho zdraví v podobe prekonaných dvoch infarktov. Odsúdili ho na 16 rokov väzenia za velezradu a vyzvedačstvo. Najprv ho umiestnili v Prahe na Pankráci, neskôr ho preložili do Valdíc, Rtyne, Mírova a nakoniec Jáchymova. Ako väzeň pracoval v bani, v ktorej ho zavalilo, ale napríklad aj vo výrobni lustrov.

Spoluväzeň Jozef Baník si spomína: „Po ukončení vyšetrovania v roku 1955 som sedel v cele v košickej väznici na Moyzesovej ulici. Zrazu sa otvorili dvere, cez ktoré do miestnosti vstúpil muž v stredných rokoch. Na prvý pohľad bolo zjavné, že prešiel mlynom vyšetrovacích metód v zariadeniach ministerstva vnútra. Po vzájomnom predstavení sa a dlhej chvíli mlčania, potom ako ma pozoroval pri modlitbe, povedal: ,Som rímskokatolícky kňaz'. Odpovedal som nedôverčivo: ,To môže povedať každý,' lebo som mal skúsenosť, že vyšetrovateľ mi dával ako spoluväzňa udavača. Milo sa na mňa usmial a už počas nasledujúceho týždňa vniesol do môjho života istotu. O sebe nerozprával. Vyžarovalo z neho pevné vyznanie, som kňaz a vernosť Cirkvi a Svätému Otcovi dodržím aj za cenu obety života. O ponižovaní, mučení rozprával bez jediného náznaku pomsty, nepriateľstva.“

Po ukončení jedného vyšetrovania Vojtech Jenčík povedal vyšetrovateľovi: „Nerobte to, aj tak sa vám to nepodarí, lebo každý, kto bojuje proti Bohu, nikdy sa víťazstva nedočká.“ Trest mu neskôr znížili na osem rokov. Keďže mal zákaz pastoračnej činnosti, pracoval v Trebišovskom cukrovare a Michalovskej mliekarni, kde bol medzi zamestnancami obľúbený. Na neprajníkov sa nehneval, nesťažoval sa, ani nehovoril, že bol väznený. Šíril optimizmus a nádej do budúcnosti, akoby tušil, že zlo režimu nemá perspektívu. V rokoch 1968 – 1976 bol Vojtech Jenčík správcom farnosti v Žalobíne. Zomrel na tunajšej fare 22. marca 1976. Pochovali ho 24. marca v Sečovciach.