Rehoľa, celoživotná láska Zity Márie Pavlíkovej

Svoju dlhú a ťažkú životnú cestu prežila v láske s Pánom Bohom. Zita Mária Pavlíková (1927 – 2020) bola dobrá sestra i dobrá rehoľná sestra – starostlivá, pracovitá, vždy ochotná pomôcť. Vo svojom obetavom živote bola ťažko skúšaná, ale s pevnou a hlbokou vierou prekonala všetky strasti a ťažkosti.

Narodila sa v Mojtíne do mnohopočetnej rodiny, mala päť sestier a dvoch bratov. Po skončení druhej svetovej vojny odišla na pozvanie svojej sestry do severných Čiech, kde pocítila volanie a túžbu ísť do rehole. V roku 1950 však štátna moc sestrám rádu nariadila opustiť kláštor a nútila ich pracovať vo výrobe.

Po ukončení pracovného života odišla na starobný dôchodok do komunity sestier Rádu sv. Uršule v Olomouci. V posledných rokoch života sa snažila byť sebestačná, väčšinu času trávila v kaplnke a modlila sa. Zomrela vo Varnsdorfe vo veku 92 rokov, v 70. roku rehoľného života – rehoľa bola jej celoživotná láska.

Vynikala pracovitosťou, nenáročnosťou a radosťou. S nekonečnou trpezlivosťou nám pri stretnutiach vštepovala životné hodnoty, predovšetkým vieru v Pána Boha, lásku, pozornosť, ochotu pomôcť každému núdznemu. Vždy nám hovorila, že pre kresťana neexistujú cudzí ľudia, len blížni.

Pri návštevách v rodisku venovala vždy čas i návšteve cintorína, modlila sa pri hroboch, kde odpočívajú jej príbuzní a priatelia – každý navštívený hrob pokropila svätenou vodou. Taká bola naša tetička, vzácny to človek. Prejavovala vďačnosť Bohu za svoj život, prežívaný s pokorou a láskou.