Rukami sa mocne držal neba

Prvýkrát som ho uvidel na trsten skom gymnáziu v roku 1985. Hosť školy Július Rybák hovorilo spisovateľovi Michailovi Michajlovičovi Prišvinovi. Vtedy som netušil, že je jeho prekladateľom. Na záver povedal: „Čítajte Prišvina.“

A v pamäti mi hlboko utkvela jeho tvár. Prešlo mnoho času. Stal som sa kňazom, striedanie farností, misie v Rusku a na Jula Rybáka som zabudol. Možno pred pätnástimi rokmi sa mi dostal do rúk časopis Listy PS. Zrazu som ho uvidel a spoznal.

Spolubrat kňaz, ktorý s ním bol na snímke, ma priviedol do domu Rybákovcov. Od tohto momentu v mojom živote všetko začínalo nadobúdať nielen nový zmysel, ale v novom svetle som uvidel i význam dovtedy prežitého.

Spájal ľudí

Tie nové svety a ich krása, ukrytá povedzme v „ruskej duši“; v románoch Dostojevského, vo veršoch Jesenina, v úvahách Solovjova a, samozrejme, v „obyčajnom živote“ Prišvina. Chvíle, keď s bázňou, ba až so synovskou úctivosťou mi po kúskoch dával ochutnávať Pavla Straussa.

Pochopil som, ako chutí krása. Delili sme sa o všetko, čo sme za ostatné dni videli, čítali alebo zažili. Július Rybák spájal ľudí. A to nielen veľké osobnosti: Strauss – Medvecká – Valach – Rúfus.

Vďaka jeho literárnej činnosti sa tieto majáky ducha dostali aj do povedomia národa. Mám ho rád ako svojho otca, láskavého učiteľa a milovaného priateľa. Pokora je čnosť, ktorou Julko nikdy neopovrhol. Naopak, až do poslednej chvíle ju vedome pestoval.

Vieme, že Július Rybák je „denníkový“ spisovateľ, tak ako jeho životný súpútnik Prišvin. V policiach zoradené zápisníky vzbudzujú rešpekt a úctu.

Pri pohľade na ne mi vravel: „Mal som taký ,sen‘: Predstúpil som pred nebeskú bránu, ale vchod do nej bol zaprataný týmito zápisníkmi. Podišiel ku mne sv. Peter a povedal, že dnu sa dostanem, len ak sa niekto nájde, kto to všetko dokáže spracovať. No neviem, či sa na to niekto podujme, či nezostanem pred bránou.“

Do jeho života zasiahla choroba. Môžeme ju nazvať skúškou, bolesťou alebo trápením. Alebo novou možnosťou poznať dosiaľ nepoznané. Mnohé pochopíme len s odstupom času.

Pri poslednej návšteve v Gelnici sa mi pani Vierka „požalovala“ na Jula, že keď jej nechce odpovedať, začne si pospevovať. Ako to začul, pozrel na mňa a začal spievať. Netuším, akú pieseň, len tóny ukladané do nezná- mej melódie.

Spolu sme si húdli pieseň, ktorá sa nedá zapísať do nôt, ba dokonca podozrievam, že bola tou, „ktorú sa nemohol nik naučiť“ (Zjv 14, 3). Potom nadšene zažiaril radosťou a tá sa prejavila úprimným smiechom až do sĺz šťastia.

Obdarený duchovnými darmi

Pre Julka Rybáka bol život na zemi ako nevyhnutnosť, ktorú treba prijať, a podľa svojich možností a schopností ním kráčať. Jeho vnútro bolo naplnené nehasnúcou túžbou po skutočnom a večnom šťastí i láske.

Nohami stál pevne na zemi, ale rukami sa mocne držal neba. Východná kresťanská tradícia pozná pojem „starci“. Sú to duchovní otcovia – nie preto, že sú starí, ale že sú obdarení mimoriadnymi duchovnými darmi.

On je v tomto zmysle pre mňa skutočným starcom. Dúfam, že z mojej strany to nebude trúfalosť, keď poviem, že som jeho duchovným synom