Sestra, ktorá prežila aj väzenie

Narodila sa 23. januára 1922 v Nižnej nad Oravou ako druhá z desiatich detí. Zbožní rodičia Jozef a Terézia boli maloroľníci. V živej viere vychovávali svoje deti, pričom viaceré z nich dostali dar duchovného povolania.

Po skončení ľudovej školy Terézii radili sestry Svätého kríža, ktoré pôsobili vo vedľajšej dedine, vychodiť ešte meštianku. Po jej skončení požiadala o prijatie do ich kláštora. Bola u nich veľmi krátko, keď pre nález na pľúcach sa musela vrátiť domov. Keď sa zdravotný stav zlepšil, odporúčali jej život v hornatom kraji. Prihlásila sa k sestrám Božského Vykupiteľa v Spišskej Novej Vsi, kde ju prijali 30. októbra 1939. Prvý rok noviciátu strávila v Raslaviciach. V roku 1947 v Spišskej Novej Vsi zložila doživotné sľuby.

V rokoch 1942 – 1954 pracovala v prešovskej nemocnici na rôznych oddeleniach a zároveň si v Bratislave dopĺňala vzdelanie v ošetrovateľstve. Vo februári v roku 1954 ju zatkli a krajský súd ju odsúdil na trest odňatia slobody v dĺžke 10 rokov za napomáhanie  trestnému činu velezrady. Najvyšší súd v Prahe v októbri 1954 rozsudok potvrdil. Až do amnestie v máji 1960 prežila v pardubickej väznici. Ani potom jej však nedovolili vrátiť sa do kláštora, a preto rok a pol strávila v rodičovskom dome, kde sa snažila žiť podľa svojho rehoľného zasvätenia.

Do rehoľného spoločenstva v Slovenskej Ľupči sa mohla vrátiť až v roku 1961. Tu bolo sústredených asi 200 sestier z rôznych reholí. Odtiaľ bola poslaná do Jasova, kde strávila 17 rokov ako zdravotnícka pracovníčka v ústave sociálnej starostlivosti. V Levoči 12 rokov pomáhala starším spolusestrám a tiež slúžila ako druhá kostolníčka v Kostole svätého Jakuba. Na geriatrickom oddelení v Košiciach pôsobila 14 rokov a posledných 10 rokov v komunite vo Vrícku.

V roku 1990 Krajský súd v Košiciach sestru Justínu rehabilitoval a zrušil všetky obvinenia. Sestra Justína celý svoj život žila v spoločenstve a pre spoločenstvo. Veľmi jej záležalo na rehoľnej komunite. Nadšene sa ujímala adeptov rehoľného života, najmä dievčat.  Trávila s nimi veľa času a odovzdávala im zo svojho duchovného bohatstva. Milovala človeka takého, aký je, lebo vedela, že aj Boh ho miluje, a pred svätostánkom zápasila o dušu tohto človeka. Ku sklonku života, keď bola pripútaná na lôžko, často meditovala o „Božej imobilite vo svätostánku“ - ako sa Boh z lásky k nám stal imobilným, aby mohol prebývať s nami.