Skúsenosť nás núti zamyslieť sa

Stalo sa to pred dvoma rokmi v predvianočnom čase. V jeden chladný deň som sa prechádzkovým tempom vracal zo stretnutia s priateľmi na káve. Zadumaný a premrznutý som kráčal po tichej zóne ponad evanjelický cintorín.

Zarazilo ma, keď som pri ceste na lavičke v tom chlade zbadal sediaceho človeka. Hlavu mal sklonenú, zjavne driemal. Bol zarastený, zanedbaný, obložený naplnenými plastovými taškami. Bezdomovec. Pozdravil som sa a prisadol si k nemu.

Po mojej „kontaktnej“ otázke, či mu nie je zima, sa prebral. Trochu dotieravo som v rozhovore pokračoval v rovnakom duchu otázka – odpoveď. „Ako sa voláte?“ spýtal som sa ho. „Mišo,“ odpovedal stroho. Tak som sa postupne dozvedel, že má šesťdesiatdva rokov, mal rodinu, bol tesárom, pracoval aj v Rakúsku.

Zarobené peniaze, ktoré posielal domov, však jeho žena prehýrila. Rodina sa rozpadla, prišli o strechu nad hlavou. Pri rozlúčke som mu dal päť eur, aby si niečo kúpil pod zub. O dva dni som išiel tou istou trasou – a on tam sedel znova. Odbehol som do neďalekého obchodu a doniesol som mu za igelitku rôznych potravín.

Cestou domov som snoval ďalšie plány, ako mu pomôžem. Na druhý deň som pozeral v televízii večerné správy. V ich závere bol zverejnený príspevok z Banskej Bystrice, v ktorom informovali o zamrznutom bezdomovcovi. Bol som šokovaný. V zverejnených záberoch som spoznal „môjho“ Miša.

Mnoho dní som sa z toho spamätával. Výčitky blízkych o darovaných peniazoch premenených na alkohol mi pokoja nepridali. Opäť sú tu chladné zimné dni. Počas nich ľudia bez domova veľmi trpia. Po mojej smutnej skúsenosti dávam na zváženie každému, kto im chce pomôcť peniazmi do ruky. Môže to mať fatálne dôsledky.