Spomienky lekára ožili

Povzbudivý príbeh manželov Pobudovcov vzišiel zo zaznamenaných životných momentov v zošite s označením Spomienky na ťažké roky a spomienok ich dcéry. 

Félix Pobuda (1927 - 1998) sa narodil v Radošovciach na Záhorí. V Bratislave vyštudoval medicínu a v roku 1954 dostal umiestnenie do nemocnice (OÚNZ) v Rimavskej Sobote. So svojou novomanželkou Albínou, rodáčkou z Oreského pri Michalovciach, sa teda presťahovali do úplne neznámeho prostredia.

Pricestovali plní očakávania a trochu aj s obavami, čo ich v novom pôsobisku čaká. Obaja praktizujúci katolíci boli radi, že sa ich ujali rádové sestry sv. Vincenta de Paul, ktoré v nemocnici pracovali na rôznych oddeleniach.

Mladý lekár nastúpil na chirurgické oddelenie. Už v prvé dni v práci zistil známe - „viem, že nič neviem“. Oceňoval preto pomoc starších kolegov, ale aj rehoľných sestier vincentiek - najmä pri operáciách, kde asistovali.

Manželskému páru boli nápomocné aj v súkromí. V zápiskoch mladý lekár spomína sestru Alžbetu, ktorá pomáhala jeho manželke Albíne pri práci v biochemickom laboratóriu.

Pracovalo ich tam viac. Ústretová bola aj sestra Melitína Urbanová, ktorá vyšetrovala krvné skupiny. Keď sa manželom narodila prvá dcéra Renáta Félix Pobuda v zápiskoch spomína: „Sestrička Melitína, naša radkyňa a pomocníčka, ma presvedčila, že dieťatko nemá byť dlho ,pohanča' a je dobré ho pokrstiť čo najskôr, takže bolo pokrstené v deň narodenia.“

Keďže krstný otec bol vtedy ešte slobodný, krstnou mamou sa stala rádová sestra Leonila. Rehoľné sestry s radosťou a nezištne pomáhali mladému páru a ich dcére, ktorú mali v obľube.

V ovzduší však bolo cítiť dusnú atmosféru. Blížili sa udalosti, ktorých sa mnohí obávali - odstránenie rádových sestier z miest ošetrovateliek v nemocniciach. Sestry s tým počítali a pripravovali sa na to.

Situáciu potvrdila aj skutočnosť, že začiatkom roka 1956 v nemocnici otvorili kurz pre tých, ktorí sa chceli stať ošetrovateľmi. Jeho účastníci mali zvyčajne len základné vzdelanie, neskôr však zastávali „dôležité“ stranícke funkcie.

Odsun rehoľníčok sa tajne pripravoval na koniec augusta 1956. Už po 20. auguste neboli nasadzované do služieb, všetko mali zbalené na odsun do „tábora“, ako ony zo žartu, ale s bolesťou v srdci hovorili.

„Uskutočnil sa 25. augusta o polnoci. Pred ich domovom, blízko slobodárne, pristavili autobus, do ktorého si sestry dali osobné veci. Ešte v ten večer mali v nemocničnej kaplnke svoju poslednú svätú omšu.

Po 20. hodine príslušníci ZNB a civilní ,spoľahliví' pracovníci obkolesili slobodáreň a okolie. Ľudia sa k rehoľným sestrám nemohli dostať a rozlúčiť sa, aby nevzniklo nežiadané pobúrenie. Pri vchode do budovy stál súdruh, ochotný plniť príkazy za každú cenu a ten ma dnu nevpustil,“ píše lekár Félix.

Manželia Pobudovci zostali dlho hore. Premýšľali o udalostiach a modlili sa. Krátko po polnoci začuli hukot autobusov, do ktorého prenikal oduševnený spev rádových sestier Ó, Mária bolestivá, naša ochrana.

Obaja manželia plakali. Bôľ im uviazol v hrdle a hĺbke ich duší. „Tak rádové sestry odišli z nemocnice,“ smutne konštatuje lekár - ich spolupracovník a priateľ.

Nasledujúce riadky potvrdzujú obludnosť komunistickej ideológie: „Vedenie nemocnice pokladalo za potrebné zlikvidovanie rádových sestier patrične osláviť. Použili na to kaplnku.

Našťastie po poslednej svätej omši kňaz odniesol Oltárnu sviatosť a bohoslužobné predmety. Všetci ,zaslúžilí' súdruhovia v nej zapíjali víťazstvo, viedli vulgárne reči a spievali oplzlé piesne.

Zvlášť sa vyznamenal istý súdruh, ktorý predstieral tanec so sochou Panny Márie a vystrájal neprístojnosti. Asi po roku od udalosti sa mu počas jazdy nemocničným autom otvorili dvere a vypadol z neho. Utrpel komplikovanú zlomeninu bedrového kĺbu, zostal menej pohyblivý a výrazne kríval.“

Rehoľné sestry na oddeleniach citeľne chýbali. Veď svoj život zasvätili Bohu a pomoci blížnemu.