Spomienky môžu povzbudiť

Príbeh čiastočne zachytený na fotografii je starý ako samotná snímka. Hovorí o krátkej radosti, ktorú prežili pri vzájomnom stretnutí mladí manželia, moji starí rodičia. Bolo to vtedy, keď sa starý otec počas hrôz prvej svetovej vojny načas zastavil doma.

Mama na snímke s bábikou sa vraj najskôr dokonca vlastného otca bála, ale neskôr už by mu najradšej sedela len na kolenách. Zo snímky vyžaruje vrúcnosť a láska. Žiaľ, starým rodičom nebolo dopriate prežiť spolu veľa času. Po odchode na front sa starý otec Jozef Mokraň (1887 – 1916) už domov nevrátil.

Stará mama poznala okolnosti jeho smrti: Keď sa smädný na pokraji síl usiloval dostať von zo zákopu ku kaluži vody, guľka si ho našla. Domov „sa vrátili“ už len jeho vreckové hodinky a výložky vojenskej hodnosti.

Stará mama sa neskôr vydala za vojaka Michala, ktorý prežil štyri roky v talianskom zajatí. Spolu mali ešte štyri deti, pričom najmladší Rudolf bol len o tri roky starší ako ja a aj preto sme strávili v detstve veľa spoločných cvíľ.

Čo dodať? Hádam len toľko, že keď si môžeme myslieť, aké náročné to máme, treba zaspomínať aj na našich predkov, ktorí v živote museli dokázať svoju statočnosť a dôveru v Boha. On nás neopustí ani v tých najzložitejších situáciách.