Ututlávanie nie je správna cesta

Na pastoračných aktivitách farnosti alebo cirkevnej školy so spomínaným kňazom sa zúčastňovali aj naše deti. Bol aj u nás doma a tešili sme sa, že deti môžu vnímať kňaza nielen ako seriózneho Božieho služobníka za oltárom, ale aj ako kamaráta, s ktorým sa dá priateľsky porozprávať alebo si zahrať spoločenskú hru.

No rozrastrované chúlostivé fotografie v reportáži a zverejnená komunikácia kňaza s maloletou boli ďaleko za akoukoľvek čiarou morálky aj bez vyšetrovania cirkevného či svetského súdu.

DEZ/INTERPRETÁCIA

Chvíľu sme premýšľali, ako s deťmi túto tému vhodne otvoriť a úprimne sa rozprávať o ľudských zlyhaniach, ich vlastnom bezpečí a vôbec dôvere a viere v Cirkev v tomto kontexte. Spätne sme radi, že sme náročný rozhovor s deťmi vo veku 9 – 13 rokov neodkladali.

Ukázalo sa, že reportáž sa k nim cez spolužiakov a sociálne siete dostala oveľa skôr ako k nám a stihli si aj so spolužiakmi tému (dez)interpretovať tak, ako na svoj vek vedeli.

Našťastie, starší žiaci si v škole vyžiadali u pedagógov otvorene sa o tejto téme zhovárať na hodine náboženstva. Ale to bolo asi tak všetko, čo sme v „kauze“ zachytili. Žiadne vyjadrenie správcu farnosti ani biskupského úradu, ktoré by konkrétne smerovalo do našej farnosti.

AKÉ JE RIEŠENIE?

Po čase sme zachytili v kresťanskom médiu vyjadrenie troch kňazov našej diecézy zo vzdialenejších farností, ktorí verejne vyjadrili ľútosť nad konaním spolubrata a odmietli kultúru mlčania, ututlávania a banalizovania sexuálneho zneužívania v Cirkvi.

Dokázali sme sa spolu s deťmi rozprávať o obetiach, modliť sa za ne aj za spomínaného kňaza, porozprávať sa o tom, ako predchádzať podobnej situácii, ale na otázku „Mami, oci, prečo tento kňaz nie je vo väzení?“ sme odpovedať nedokázali.

Ani na to, aké sú v takýchto situáciách postupy zo strany Cirkvi a polície, alebo čo sa v tomto prípade deje teraz, aby bol spravodlivo vyriešený.

BEZ KOMENTÁRA

Ešte väčší šok priniesla druhá televízna reportáž odvysielaná relatívne nedávno – dokonca so závažnejšími obvineniami voči ďalšiemu kňazovi z našej farnosti. Je toto náhoda? Z reportáže sme teda pochopili, prečo dotyčný kňaz z našej farnosti zo dňa na deň, bez vysvetlenia cirkevnej vrchnosti, odišiel. A ticho.

Hocičo, aj jedna veta (v rámci oznamov, farského časopisu či nejakej farskej udalosti) alebo odvolanie sa na stanovisko biskupstva, by bolo lepšie ako nič a ticho, v ktorom sa vytvárajú a s ďalšími mesiacmi nabaľujú domnienky a prehlbuje nedôvera.

Za správcom farnosti boli niektorí vedúci spoločenstiev či jednotlivci so žiadosťou, aby sa vyjadril verejne, zaujal postoj k zneužívaniu detí a mladistvých v našej farnosti. Stretli sa s odmietnutím v duchu, veď títo kňazi už nie sú v našej farnosti, tak našej fary sa to už netýka.

Časť farnosti je ochromená a ledva spracúva šok, druhá znechutená, no javí sa to tak, že už nik nemá chuť hovoriť a vynútiť si reflexiu, čo sa tu vlastne udialo – viacnásobne a v slede pár rokov vrátane varovných signálov, ktoré sa na fare prehliadali.

TABUIZOVANIE

Tabuizovanie témy komplikuje aj pôsobenie nových kaplánov. Návrh pedagóga na rodičovskom stretnutí, aby sa na viacdenný výlet spolu so žiakmi pridal aj nový kňaz, vyznel, pochopiteľne, nevhodne a poburujúco. To len sčasti ilustruje čriepky dôsledkov mlčania.

Aké záruky máme ako rodičia, že sa toto vo farnosti neudeje po tretí raz, keď sa na zodpovedných miestach „musí“ (alebo chce) mlčať? Čo podnikla alebo podnikne správa farnosti, aby sa procesne nezlyhávalo? Bude nás niekedy o tom vôbec informovať? Sme znechutení a cítime aj bezmocnosť.

Chápeme veriacich, ktorí v takejto situácii stratia vieru alebo dôveru v Cirkev; rozumieme veriacim, ktorí z našej farnosti idú radšej do inej, alebo ktorí sa prestali angažovať vo farských aktivitách a na liturgii prežívajú trpkosť.

Vieme s porozumením vnímať človeka ako bytosť s chybami, omylmi prinášajúcimi traumy a bolesť, no nerozumieme postoju tabuizovania zo strany farnosti, diecézy – lebo toto nikdy nebola a nebude cesta, ktorá by priniesla niečo dobré.

Autori poprosili o anonymitu, ich mená však redakcia pozná. Ide o svedectvo z konkrétnej slovenskej farnosti.