Zažil som kňaza svätého života

Naša farnosť v decembri 1967 osirela smrťou kanonika Justína Vršanského. Mal som 12 rokov a chodil som do siedmej triedy. Nového kňaza sme dostali tesne pred Vianocami. Bol to Štefan Chmela. Pre zásahy režimu do náboženskej slobody pôsobil po prepustení z väzenia ako kaplán v Bánovciach, hoci mal už 61 rokov. Otcovi biskupovi sa podarilo získať preňho štátny súhlas k nám do Opatovej. 

Vzory priťahujú

V tom čase sa uvádzala do života liturgická reforma Druhého vatikánskeho koncilu, ktorú nový kňaz horlivo uplatňoval. Keďže som miništroval, pán profesor, ako sme ho volali, ma vybral na čítanie spoločných modlitieb pri nedeľnej svätej omši. Na jednu svätú omšu môj spolužiak Vladimír Kobza a na druhú ja. Neskôr to zostalo na mne. Od Veľkého piatka 1968 som čítal aj liturgické čítania.

Tak ako dni všedné, aj sviatočné pri každej svätej omši som stál po boku pána profesora. Veľmi hlboko na mňa pôsobila jeho sústredenosť a nábožnosť pri slávení svätej omše. Podobne aj prístup k farníkom, postoje a povzbudenia, spolucítenie, zásadovosť v kňazskom povolaní a službe; ako aj láskavosť ku všetkým bez rozdielu. A tak postupne u mňa začala mať čoraz väčšiu váhu myšlienka nasledovať ho – na kňazské povolanie. Dozrievalo vo mne, že tak ako on aj ja by som chcel pomáhať ľuďom na ceste ich pozemského putovania.

Na konci prvého ročníka SVŠ, keď sme sa mali rozhodnúť pre výber predmetov, prihlásil som sa na latinčinu s vedomím, že ju raz využijem. Pán profesor mi bol veľkou oporou i radcom. Pri prihlasovaní sa do seminára ma niektorí učitelia diplomaticky skúšali odhovoriť. Vraj môžem ísť najprv na vojnu a až potom sa hlásiť na teológiu; alebo iní mi zasa radili dostať sa na štúdiá do zahraničia. Pán profesor mi povedal: „Nie, Paľko, prihlásiš sa riadne po maturite a uvidíme. Ak ťa prijmú, budeš študovať, ak nie, skúsiš to znova.“ Prijali ma na prvý pokus. Pán profesor ma viedol počas celého štúdia a veľmi mu vďačím, že som mohol byť jeho nasledovníkom. 

Analógia osobností

Skromnosť kňaza Štefana Chmelu som zažil, keď v júni 1981 chystala farnosť oslavu 50-ročného jubilea jeho kňazskej vysviacky. Bol som tretí rok kaplánom a on ma poprosil, aby som na svätej omši povedal homíliu, čo bolo pre mňa veľkým vyznamenaním. Hoci mal veľa známych kňazov, dokonca si bol blízky aj s otcom biskupom, predsa úlohu zveril mne.

Prijal som to s vedomím, že ako on pripravil môj veľký deň primičnej svätej omše a bol manuduktorom - kazateľom, môžem aj ja prispieť malým dielom k dôstojnej oslave jeho vzácneho jubilea. Dôstojnosťou a vznešenosťou mi pripomínal otca biskupa Eduarda Nécseya, ako aj biskupa Josefa Hloucha.

Bol vzácnym kňazom a považoval som za potrebné aj týmito slovami aspoň trochu odčiniť „krivdu“, ktorú sme mu my rodáci spôsobili. A to, že sme nedokázali presadiť uloženie jeho telesných pozostatkov v našej farnosti, o čom tak často hovoril: „Dúfam, že aj po ukončení aktívnej služby na dôchodku sa tu nejaká izbička pre mňa nájde, dožijem medzi svojimi a tu ma aj pochovajú.“ Nestalo sa. Pán profesor odišiel na dôchodok do kňazského domova v Beckove, kde je aj pochovaný.

Svedectvá sú stále živé
O dimenzii vzoru kňazského života hovoria aj svedectvá. Alfonz Liška: „Keď chodil po dedine, aby spoznával životy farníkov, nebolo človeka, s ktorým by neprehovoril pár viet. A hoci bola temná doba, vždy vravel o statočnosti v živote. Keď som zdobil oltár pri výročí jeho vysviacky, tíško mi povedal: ,To je na oslavu Krista, veľkňaza.' Úctivo sa prežehnal a tichučko prešiel do sakristie.

Duchovné poklady svojej pastorácie rozdával na každom kroku.“ Iné svedectvo je z rozhovoru Milana Novotného s Katarínou Čačkovou, ktorá hovorí: „Oni každý večer chodili na prechádzky po dedine. Išli aj za chlapmi – u Melišov hrávali karty – tam ich navštívili, aj do krčmy vošli. Keď sa s niekým stretli, aj keď bol opitý alebo nejaký žobrák, s každým sa porozprávali a nebolo človeka, aby ho obišli.

Mali porozumenie aj s deťmi, aj s dospelými, neobišli nikoho. Keď ich spomenieme, každý hovorí: ‚Nebolo nad pána profesora Chmelu.‛ Nikto nemôže na nich zabudnúť. Boli ozaj človek na slovo vzatý. Naši chlapci Pavol, Marián, Teodor i František - kňazi, ale aj ostaní, ktorí už majú svoje rodiny, sú ich pozostalosť. Chodievali s nimi na Vápeč do Hornej Poruby, a tam v Komoricách s ním stanovali. Hrávali s chlapcami futbal.“

A pokračuje: „Všetko to bolo ich veľké dielo, veľmi Opatovú pozdvihli. Boli na slovo vzatý kňaz, ktorých sa rodí málo. Drevenú sochu Božského Srdca, ktorú dostali od Bánovčanov na pamiatku, venovali nášmu kostolu. A keď ženy hovoria, že tam tá socha bola odjakživa, vždy ich musím opraviť: ‚Áno, bola tam socha Božského Srdca, ale tá bola sadrová a túto z dreva nám venoval pán profesor. To je veľká pamiatka na nich v našom kostole!‛“