Život stojí za to

Keď som zistila, že budeme mať dieťa, zdalo sa mi, že mám všetkého veľa, len nie toho dobrého. Mala som veľa práce, veľa detí na vychovávanie, veľa starostí, veľa náročných impulzov na spracovanie, veľa bielizne na pranie, upratovania, varenia, nakupovania a mnoho iného. A tak som pod dennodennou ťarchou toho všetkého rozmýšľala, ako by som mohla uniesť štvrté tehotenstvo, štvrtý pôrod, po štvrtý raz starostlivosť o dojča, batoľa, školáka. 

Nuž a keď sa veľa o ťažkostiach premýšľa, tak tie len košatejú, až dosiahnu veľkosť neúmernú nášmu krehkému ľudskému odolávaniu. Postupne som sa teda cítila čoraz slabšia a krehkejšia, premáhal ma smútok, strach, depresia, a to o to viac, že odmietať vlastné dieťatko mi pripadlo nesmierne ťažkým zlom, ktorého som sa dopúšťala.

Rozhodla som sa teda ignorovať tento stav, aby som sa vládala starať o rodinu. No plod našej lásky, naša dcéra - marhuľka sa mi o tri mesiace pripomenula. Keď som zdvihla dvojročného syna, začala som krvácať a lekár mi nariadil hospitalizáciu pre začínajúci potrat. 

Pôrod

V nemocnici som prespala päť dní a päť nocí. Vlastne okrem toho, že som sa trikrát za deň zobudila na hrmot jedálenského vozíka, som iba spala. Bola som nesmierne vyčerpaná a pobyt v nemocnici mi pomohol nabrať nové sily. Od tej chvíle neprešiel deň môjho tehotenstva, aby som v duchu dcérke - marhuľke nepripomenula, že sa jej ospravedlňujem a že ju prijímam a mám ju rada. 

Prešlo niekoľko mesiacov a v piatok 13. deň v mesiaci tesne pred polnocou som ju za dosť dramatických okolností  porodila. Bola taká veľká, že ju namiesto do perinky obliekli rovno do dupačiek. Bola krásna, pokojná a sestrička, ktorá mala službu, povedala, že ešte nevidela novorodenca, ktorý by celú noc prebdel s otvorenými očkami a pritom neplakal.

Dni plynuli ako zvyčajne vo viacdetných rodinách. Vzťah s manželom bol o čosi hlbší, silnejší a krajší. Moje vyčerpanie sa každým dňom zväčšovalo, ale čosi ma vždy dobíjalo – bol to dotyk dcérky - marhuľky. Najviac som si to uvedomovala pri prechádzkach, keď sme sa držali za ruku. Neraz som kráčala so slzami dojatia v očiach, lebo celým telom mi prechádzal z jej ručičky neopísateľný pokoj a radosť, pričom mi znel v srdci hlas: „Nedal som ti ju na trápenie, ale pre radosť.“

A tak šiel život

Roky ubiehali a starosti pribúdali. No najviac ma trápilo, že dcéra mávala pred zaspávaním veľmi ťažké stavy. Vzlykala, že sa bojí, že zomrie, niekedy sa dokonca držala za hrdielko a zúfalo volala: „Maminka, udusím sa.“ Držala som ju za ručičku a zo všetkých síl som prosila Boha, aby sa jej uľavilo. Roky som odprosovala za to, že som ju nechcela či nevedela prijať.

Ako rástla, stačilo jej pred spaním uistenie, že nezomrie a bude dlho žiť. Sama sa už aj hanbila, keď sa nás to pred spaním pýtala, a tak sme to skrátili na „nič a dlho“, aby mohla pokojne zaspať. No jej trápenie sa tým neskončilo. Prešlo znova pár rôčkov a dcéra - tínedžerka mi častejšie volala zo školy: „Mami, zase je to tu: povraciam sa. Povraciam sa, musím ísť domov.“

Trvalo to pár rokov, schudla vyše desať kíl. Znova sme našli spôsob, ako sa s tým popasovať. 
Najuzdravujúcejší pre nás obe bol spoločný rozhovor, keď mi položila ako takmer dospelá otázku: „Mami, chcela by som len vedieť, prečo mám také problémy, prečo to všetko od malička. Nikto nič také neprežíva.“

Rozhodla som sa vyjsť teda s pravdou na svetlo. Všetko som jej porozprávala, aj to, ako som trpela ja. Obidve sme plakali a slzy odplavovali mnoho bolesti a trápenia. Napokon mi povedala: „Neplač mami, mám ťa veľmi rada.“

Prečo to všetko píšem? Dôvod je jediný: chcem ospievať Božiu dobrotu, lebo on dáva dobrého veľa! Moja dcéra - marhuľka cez svoje utrpenie nadobudla silnú vieru v Božiu prítomnosť a starostlivosť. Jej odhodlanie dostať sa z problémov je stále veľké a dnes už na tom pracuje samostatne – avšak nie sama. Vždy je s ňou Boh a ona o tom vie, ráta s tým a hovorí o tom druhým.

Keď porozprávala svoj príbeh mladým ľuďom, zostala prekvapená, koľkí z nich prišli za ňou a povedali jej, že prežívajú podobné ťažkosti, ale nemajú odvahu o nich hovoriť. Dobrého býva veľa, len treba o to stáť. Treba stáť o život, lebo život stojí za to.