Aby sme si nekomplikovali život

Zákon. Čo sa ním sleduje?
Každá spoločnosť potrebuje nejaké pravidlá spolužitia. Aj tam, kde sa maximálne rešpektuje sloboda jednotlivca, je nevyhnutná aspoň minimálna regulácia správania sa, aby sa predišlo chaosu. Preto v tom najširšom slova zmysle je zákonom každé pravidlo alebo norma, v úzkom zmysle norma správneho ľudského konania.

Kto také niečo objavil? Je to len ľudský výtvor?
Navonok by sa mohlo zdať, že je to niečo, na čom sa dohodnú ľudia alebo to vyhlási kompetentná autorita, tak, aby z toho mali prospech všetci, čiže so zreteľom na spoločné dobro. Predsa však veľa zákonov vychádza z nemeniacich sa vzťahov a súvislostí v prírode, ktorými sme obklopení. Aby sme vôbec prežili a nekomplikovali si život, musíme ich rešpektovať. Tak hovoríme o prírodných zákonoch, fyzikálnych, matematických. Odtiaľ potom odvodzujeme zákon logiky, čiže pravidlá, ktoré majú vzťah k rozumu a mysleniu. Napokon sú zákony, ktoré sa týkajú konania a správania.

Aké druhy zákonov rozlišuje morálka?
Večný zákon, ktorého pôvodcom je Boh a ktorý sa vzťahuje na celé stvorenie. Je to pôvodný plán Stvoriteľa, ale aj plán spásy, keďže ten pôvodný plán človek narušil. Pre toto narušenie človekom tu máme zákon milosti (spôsob, akým Boh sleduje a umožňuje spásu človeka), potom pozitívny Boží zákon (Desatoro a evanjeliový zákon), prirodzený zákon (požiadavky rozumu vychádzajúce z ľudskej prirodzenosti) a ľudský zákon (vydáva ho človek a mal by rešpektovať prirodzený zákon).

Čo je to prirodzené právo?
Prirodzené právo pochádza z ľudskej prirodzenosti a zo vzťahov medzi ľuďmi, nezávisle od akéhokoľvek zákonodarstva. Sú to spravodlivé nároky človeka napríklad na život, slobodu pohybu, slobodu prejavu, náboženskú slobodu, právo vlastniť súkromný majetok, založiť si rodinu. Dnes ich vyjadruje predovšetkým Všeobecná deklarácia ľudských práv OSN z roku 1948. Tento zoznam bol sformulovaný práve preto, že dve svetové vojny ukázali v neuveriteľnom rozsahu hrôzu, akej je schopný človek. Začal sa používať výraz „zločin proti ľudskosti”. Teda zdôvodnenie ľudských práv je jednoduché – všeobecné presvedčenie ľudstva, niečo zjavné, čo už nepotrebuje dokazovanie, lebo je pochopiteľné každému človeku.

A ktoré zákony sú pre človeka záväzné?
Všetky, ktoré rešpektujú priro-dzenosť človeka. Pozitívne (čiže promulgované) ľudské zákony – cirkevné alebo občianske – zaväzujú vtedy, ak sa vzťahujú na dané osoby, územie a čas. V slobodnej spoločnosti a právnom štáte síce platí, že čo nie je zakázané, je dovolené, no malo by byť jasné, že zákon je len minimom morálky, lebo nijaký ľudský zákon nedokáže vystihnúť všetky možné situácie. Preto je etické správanie sa oveľa viac ako len neporušovanie zákonov. Vyznieva nesmierne cynicky, keď sa niekto obhajuje len tým, že nijaký zákon neporušil, a pritom je jasné, že sledoval len vlastný prospech či obohatenie. V mnohých prípadoch také počínanie nie je trestnoprávne postihnuteľné, no aj legislatíva sa opiera o tzv. dobré mravy. Hoci je to všeobecný výraz, predsa dostatočne zrozumiteľný, lebo normou nemusí byť len to, čo je písomne sformulované a presne vymedzené, ale aj zvyk, ustálené správanie.

Ako to však funguje v praxi? Naozaj sa opiera zákon o dobré mravy?
Iste, legislatíva bude vždy pozadu za etikou, lebo často musí reagovať na vynaliezavosť a „šikovnosť“ človeka vo využívaní legislatívnych dier a v obchádzaní zákonov. Šikovnosť v úvodzovkách, lebo tak sa obhajujú tí, čo sú v takomto kľučkovaní majstrami. Pričom tí ostatní nemusia byť hneď menej šikovní, možno im svedomie nedovolí sa tak správať. Spoločnosť musí takisto pozorne sledovať, aby legislatíva nebola ovládnutá ľuďmi, ktorí budú zákony nielen obchádzať, ale priamo tvoriť také, ktoré vyhovujú len vybranej skupine ľudí, na úkor poctivých občanov. Tu sa ukazuje potreba zodpovednosti kresťanov za spoločnosť, kto ju bude spravovať, kto bude tvoriť zákony.

V niektorých situáciách môže dôjsť ku konfliktu zákonov.
Ak nejaký ľudský zákon odporuje prirodzenému zákonu, nielenže nezaväzuje, ale je povinnosťou vzo-prieť sa mu. Na tom sú založené všetky súdy, ktoré súdia zločiny proti ľudskosti. Nestačí obhajoba, že obvinený len rešpektoval platné vtedajšie zákony. Žiaľ, aj dnes sú tendencie zákonmi zavádzať úplne iné mravy, inú morálku, aj proti prirodzenému zákonu, a to popieraním nemeniteľnosti ľudskej priro-dzenosti – napríklad v minulosti sa považovala eutanázia za nemorálnu, dnes však už nie. Alebo vyhlasovaním za ľudské práva to, čo v skutočnosti nie sú práva, ale sebecké nároky, napríklad právo na umelý potrat v mene práva na slobodné rozhodnutie. Povinnosťou nielen kresťana, ale vôbec každého človeka je takéto zákony odmietnuť a prirodzené práva brániť – osvetou, výchovou, diskusiou, občianskou angažovanosťou.

Vyšla inštrukcia o bioetike

V Spolku sv. Vojtecha v edícii Dokumenty Svätej stolice vyšla Inštrukcia Dignitas personae – o niektorých otázkach bioetiky, Trnava 2009. Ide o slovenský preklad dokumentu Kongregácie pre náuku viery týkajúci sa etických aspektov oplodnenia, klonovania, génových techník a manipulácie s ľudskými embryami. Brožúrku si možno zakúpiť v predajniach SSV, ako aj v iných predajniach náboženskej literatúry.

–red–