Stabat Mater dolorosa, týmito slovami začal blahoslavený Jacopone da Todi svoju najslávnejšiu skladbu Stála Matka bolestivá, ktorá sa tak preslávila, že ju neskôr Cirkev zaradila do liturgie ako sekvenciu na slávnosť Sedembolestnej Panny Márie.

Iba Marek ako jediný zo štyroch evanjelistov zachytil vo svojom diele udalosť uzdravenia hluchonemého. Nejde však len o jedno z mnohých uzdravení, ale ide o poučenie pre tých, ktorí chcú byť Ježišovými učeníkmi.

Farizeji a zákonníci sa cítia byť predstaviteľmi a zároveň neomylnými strážcami pravej viery. Z tejto pozície kritizujú Ježiša, ktorý podľa nich nedodržiava tradície otcov a koná v rozpore so zákonom.

Tentoraz to už nie sú zástupy ľahkovážnych ľudí túžiacich po ďalšom krajci chleba ani náboženskí vodcovia bojujúci proti Ježišovi, ale sú to jeho učeníci, ktorí proti nemu reptajú a nakoniec ho opúšťajú.

Rozhovor o chlebe života je zameraný na vytvorenie úzkeho duchovného vzťahu medzi Ježišom a jeho učeníkmi, pretože hovorí: „Kto je moje telo a pije moju krv, zostáva vo mne a ja v ňom. Ako mňa poslal živý Otec a ja žijem skrze Otca, tak ten, kto mňa je, bude žiť skrze mňa.“