Čo ešte dnes potrebujeme, aby sme sa cítili spokojní so svojím životom? Túto otázku si kladiem, keď vidím okolo seba ľudí, ktorí sa každý deň ponáhľajú do práce. Získať pocit užitočnosti a osobnej významnosti je dôležitým momentom našej existencie. Avšak nie cieľom. Určite by vedeli o tom rozprávať Dubovského kňazi (s. 16 – 17), ktorí tajnou vysviackou podstupovali riziko pozemského „šťastia“. Vo svojich životoch preukazovali veľa pokory. Vytrvali na miestach, na ktoré ich postavil Boh, hoci sa to nezhodovalo s ich túžbami a ambíciami. Ich obeta však nebola daromná. Pomôcť nám môže aj adorácia pred sviatostným Spasiteľom. V duchovnej obnove (s. 8 – 9) nám autor vysvetľuje, že tak ako rastlina vystiera svoje listy za slnkom, tak aj naša duša potrebuje duchovnú fotosyntézu, ktorou sa mení prijatá energia Božieho pôsobenia v nás. Uvoľňuje v nás život Božieho dieťaťa. Získavame viac citlivosti pre druhých a najmä veľkorysosť, ktorá by mala byť výsadou kresťanov. „Naši predkovia žili muziku aktívne. Hudba ich začala formovať v kostole, kam išli každý deň a kde spievali. Keby môj otec nebol kantorom a odmalička by som nerástol práve v kostole, asi by mi harmonizácia nešla tak, ako mi ide. Okrem toho sa ľudia spolu stretávali a väčšinou sa to nezaobišlo bez spevu. Bola to prirodzená vec. Moja mama má 83 rokov a s výnimkou toho, čo spí, spieva v jednom kuse. A tak to má byť. Aj my sme spievali deťom. Komunikovali sme hudbou. Dnes máme kopec hudobného smogu, ktorý je okolo,“ prezrádza v rozhovore Michal Smetanka (s. 10 – 11).
Sedel som obďaleč a počúval rozhovor troch starších žien. Žena po šesťdesiatke rozprávala známym príhodu z kaderníckeho salónu: „Bola som tento týždeň u svojej kaderníčky, mladej ženy. A keď mi dokončila celý účes, pozrela sa na mňa a s úsmevom na tvári mi vraví: ,Som rada, že sem chodievate, lebo sa vždy teším tomuto záverečnému pohľadu na vás. Keď vás takto vidím, nebojím sa starnutia.‘ “ Po tieto dni opäť na Slovensku máme nášho kardinála z Ríma. Jozef Tomko, 94-ročný muž, znovu vzbudzuje pozornosť svojou prítomnosťou. Ó, áno, nedá sa prehliadnuť jeho vek. Hlas zoslabol, pohyb sa spomalil, ale tie oči ustavične vyžarujú čosi príťažlivé. Chodí s nami a medzi nami neraz aj ako pamätník a pripomienka našich dejín. Nášho vzťahu s pápežom i vernosti Bohu. Nebojí sa rozprávať o pravdách života i o odchode človeka. Neuteká pred realitou života. Aj preto mám rád pohľad na tohto Božieho človeka. Kráčajúceho v ústrety Pánovi. Ale podčiarkujem práve to kráčajúceho. Neustále pripraveného poslúžiť a podeliť sa s darom, ktorý v kňazstve a v úrade kardinála dostal. Pripomína mi to slová svätého Jána Pavla II., ktorý v apoštolskom liste starším Jeseň života píše: „Aj napriek obmedzeniam, ktoré prináša môj vek, naďalej sa teším zo života. Súčasne veľmi pokojne myslím na chvíľu, keď si ma Pán pozve: zo života do života! Preto často na mojich perách bez akéhokoľvek pocitu smútku znie modlitba, ktorú kňaz recituje po slávení Eucharistie: In hora mortis meae voca me, et iube me venire ad te – v hodinu mojej smrti povolaj ma a daj mi prísť k tebe. Je to modlitba kresťanskej nádeje, ktorá nič neodoberá prítomnej radosti, zatiaľ čo zveruje budúcnosť pod ochranu Božej dobroty.“
