Nedeľné homílie

V dnešnej spoločnosti je moderné byť neustále v pohybe. Je ťažké zostať na jednom mieste, v jednej práci, v jednom vzťahu. Áno, zostať vo vzťahu nie je vždy ľahké, najmä keď sa cítime sklamaní, keď musíme robiť kompromisy alebo keď si vzťah jednoducho pýta viac času. Vzťah, ak je autentický, je nevyhnutne náročný.

Sme ovečky, ktoré sa niekedy stratia. Najčastejší dôvod je jednotvárnosť života a neodolateľná zvedavosť okúsiť iné pastviny. Ale rovnako ako ovce aj my vždy hľadáme spoločenstvo, do ktorého by sme sa mohli vrátiť. Hľadáme pastiera, ktorý by ošetril naše rany a upokojil naše obavy.

Evanjelium Tretej veľkonočnej nedele nám predstavuje ďalšie zjavenie vzkrieseného Ježiša jeho učeníkom. Zoči-voči zjaveniu svojho Majstra boli Jedenásti zmätení a naľakaní, pretože si mysleli, že vidia ducha. Ešte stále neveria v reálnu prítomnosť Ježiša ako vzkrieseného z mŕtvych, takú reálnu, ako keď s nimi kráčal po cestách Galiley a Judey, ale myslia si, že majú pred sebou zjavenie Ježišovho ducha.

Tak často považujeme vieru za samozrejmosť a na otázky Vyznania viery počas Veľkonočnej vigílie: veríš v Boha, v zmŕtvychvstalého Ježiša Krista, v Ducha Svätého, automaticky odpovedáme: verím. Ale veríme naozaj?

Môj priateľ mi rozpovedal príhodu, ktorú zažil počas pobytu v nemocnici, keď sa liečil z ťažkej choroby. Niekedy v noci, v ťažkom spánku, uprostred zvukov kyslíkových prístrojov, otvoril oči a mal pocit, že ho obklopuje svetlo. Myslel si, že je mŕtvy, ale cítil veľký pokoj. Veľmi potichu sa spýtal sestry, ktorá k nemu pristúpila: Som mŕtvy?, pretože mal naozaj pocit, že už nedýcha. Odpoveď zdravotnej sestry znela upokojujúco: Žijete, nebojte sa.