Boh nás nenechal bez navigácie

V morálke bežní ľudia často vidia poslušnosť nanúteným normám. No existuje aj názor, že „morálka je dar z lásky”.
Žiaľ, mnohí ľudia vidia v morálke len príkazy, zákazy, obmedzenia. Výrazy „musíš“ a „nesmieš“ vyznievajú ako obmedzovanie ich slobody. Preto treba oveľa viac hovoriť o slobode, dôstojnosti a zodpovednosti človeka. Veď nezodpovedné počínanie nikto nepovažuje za dobré správanie. Sloboda je dar a tak ako návod na použitie prístroja či navigáciu v aute nevnímame ako obmedzenie slobody, ani morálka neokliešťuje človeka, ale ukazuje mu cestu, ako sa ním môže v plnosti stať. Morálka je neoddeliteľnou súčasťou oveľa väčších darov – života a slobody. Bolo by teda od Boha „neférové“, keby nám dal život a slobodu, no nedal návod, ako nimi neubližovať sebe a ostatným. Iste, veľmi dôležité je aj to, akou formou sa jednotlivé morálne zásady prezentujú. Veď vieme, ako rozdielne pôsobí: „Prísny zákaz fajčiť!”, alebo „Ďakujeme, že nefajčíte”.

Kde sa berie v človeku svedomie? Občas povieme: „Ty nemáš svedomie!”
Immanuel Kant vyriekol známy výrok: „Dve veci ma napĺňajú údivom – hviezdne nebo nado mnou a mravný zákon vo mne.“ To, čo zostáva pre človeka záhadou, je prítomnosť vnútorného hlasu, ktorý hodnotí veci ako dobré a zlé, a skutky ako dovolené a nedovolené. Ten hlas v človeku je jeho, a predsa akoby viedol dialóg s niekým iným. Ďalší problém nám spôsobuje to, že nie všetci vnímame dobro alebo zlo rovnako. Psychológia či sociológia môže vnímať svedomie ako zvnútornenie rodičovskej autority, alebo ako preberanie zaužívaných noriem spoločnosti. Kresťanská morálka je presvedčená, že prítomnosť svedomia sa nedá vysvetliť bez Boha. „Svedomie je najskrytejším jadrom a svätyňou človeka, kde je sám s Bohom...“ (Gaudium et spes 16). Ak teda o niekom povieme, že nemá svedomie, chceme tým vyjadriť svoje znepokojenie, že sa správa tak, akoby pre neho neplatili nijaké normy, alebo ako keby sa nemusel nikomu zodpovedať. Treba však dodať, že svedomie je síce najbližšia norma mravnosti (to prvé, čo sa v nás ozve), ale nie najvyššia. Človek nikdy nesmie konať proti svojmu svedomiu, musí ho však ustavične vychovávať, aby sa nestalo pomýleným, laxným, alebo príliš úzkostlivým, pochybujúcim, zmäteným. Pre katolíka to znamená konfrontovať sa s Božími prikázaniami, ktoré vysvetľuje a aktualizuje učiteľský úrad Cirkvi. To neznamená, že sa veriaci vzdáva svojho rozumu. Ak verí prítomnosti Krista v Cirkvi, službu magistéria vníma ako pomoc zotrvať v pravde, ktorá oslobodzuje. Rozhodnutiu magistéria napokon vždy predchádza dôkladná konzultácia s odborníkmi.

Čo nás motivuje vyberať si dobro alebo zlo?
Všetky náboženstvá riešia túto základnú otázku – prečo a odkiaľ je na svete zlo, prečo túžime po dobre, a pritom páchame zlo, či sa dá nejako vyslobodiť zo zla, či jestvuje aj iná spravodlivosť okrem tej na zemi. Ak veríme, že Boh všetko stvoril ako dobré, tak zlo nemôže pochádzať od neho. Človek prirodzene netúži po zle. Ak si ho volí, tak len preto, lebo zlo berie na seba podobu dobra. Príbeh pokušenia v raji a prvotného hriechu to výstižne opisuje. Prví ľudia neporušili príkaz preto, že chceli ísť proti Bohu, ale preto, že chceli byť ako on – nesmrteľní, vševediaci, všemohúci. Bioetika poukazuje na to, že dnes čelíme tomu istému pokušeniu – opäť chceme rozhodovať o tom, čo bude dobré a čo zlé, dokonca rozhodovať o živote a smrti.

Nechcem sa dotýkať politiky, ale nemôžem obísť populárne „voliť si menšie zlo”.
Áno, a ešte má človek dojem, že urobil to najlepšie, čo v danej situácii mohol. Postoj kresťana veľmi jadrne vyjadril pápež Pavol VI. v encyklike Humanae vitae, keď pripúšťa, že niekedy je dovolené trpieť menšie morálne zlo, aby sa vyhlo väčšiemu zlu, alebo napomohlo ešte vznešenejšie dobro. Nikdy však nie je dovolené robiť zlo, aby z toho vzišlo dobro. Kritici menšieho zla poukazujú, naj-mä na príkladoch z politiky, že zriedka dochádza k situáciám, kde si človek môže voliť len medzi dvoma zlami. Takmer vždy sú aj ďalšie možnosti. Lenže tie si už vyžadujú aj odvahu a obetu. A ak sa vyskytnú situácie výberu len medzi dvoma zlami, tak je to nezriedka dôsledok série predchádzajúcich kompromisov, ktoré napokon ukázali svoje „ovocie“. Nezabúdajme, že zlo je vždy ťažko predvídateľné. Zdanlivá drobnosť môže byť začiatkom zla až nepredstaviteľných rozmerov. Mnohé hrôzovlády sa začali „nevinne“, keď ľudia podcenili „menšie“ zlo. Aj preto sú pre každú spoločnosť až životne dôležité morálne autority, ktoré vedia predvídať dôsledky a neboja sa veľkých obiet.

Niekedy túžime po dobre, no volíme si k nemu zlé cesty.
Je to pokušenie „skrátiť si“ cestu k dobru. Dobro sa naraz javí nielen ako hodnota sama osebe, ale aj ako dôvod na ospravedlnenie zla. Prípadne sa nám morálne čistá cesta zdá prináročná. No cieľ nikdy nesvätí prostriedky. Podľa Pavla VI. nikdy nie je dovolené voliť zlo, aby z toho vzi-šlo dobro, ani z najvážnejších dôvodov. Tú poslednú poznámku dávam do pozornosti, lebo pri takýchto dilemách sa väčšinou použijú dramatické príklady, až existenciálneho charakteru. Zlo má tiež svoje dôsledky. Okrem toho katolícka morálka pripomína, že jestvujú aj skutky, ktoré sú vnútorne zlé skrz-naskrz. Niekoľko príkladov: úmyselné zabitie nevinného, znásilnenie, rasizmus, genocída, mučenie, terorizmus, rukojemníctvo, otroctvo. Takto vymenované sa zdajú jednoznačne zlé, a predsa ich bioetika musí pripomínať – ináč by sme nemali diskusie o práve na potrat, eutanázii...

Výhrada vo svedomí sa teda stáva aktuálnou?
Som presvedčený, že táto téma bude čoraz aktuálnejšia. Mnohí zainteresovaní si totiž uvedomujú, že tu nejde len o medicínske experimenty, ale doslova o život. A na druhej strane silnie tendencia legislatívne dosiahnuť, aby sa morálka nemiešala do vedy. Lebo práve tí, čo majú vnímavé svedomie, si uvedomujú, že veda bez etických noriem môže viesť k hrozným scenárom. Ináč by malo byť predovšetkým v záujme štátu, aby mal uzavretú dohodu o výhrade vo svedomí a predchádzal tak konfliktným situáciám v nemocniciach, kde tvoria zdravotnícky personál ľudia rozličného vyznania a ateisti. Škoda, že u nás nebola zatiaľ uzavretá takáto zmluva. No ani to by automaticky nevyriešilo problémy. Ľudia s citlivým svedomím vždy budú vyrušovať tých, ktorí ho majú uspané. Stále však platí Ústava SR, ktorá v článku 24 zaručuje slobodu svedomia ako absolútne právo.