Dve osoby rovnakého pohlavia nemôžu splodiť život

Ľudia s homosexuálnym cítením sa pri obhajovaní legalizácie ich zväzkov odvolávajú na chartu základných ľudských práv. Odlišujú sa základné ľudské práva od práv homosexuálov?
Základné ľudské práva vyplývajú z ľudskej prirodzenosti a nemožno ich ignorovať, popierať či dokonca nepriznať všeobecne alebo v jednot­livých prípadoch. Zapísané sú v ľudskom svedomí a človek ich poznáva prv, ako by boli kodifikované. Kain vedel, že zabiť človeka, a navy­še brata, je čosi zlé, hoci ešte nebol nijaký písaný zákon. Tieto práva boli pokrokom ľudstva neskôr kodifikované. Poznáme zákonníky starovekých národov, v izraelskom národe to bolo Desato­ro. Niektoré ľudské práva nie sú zjav­né na prvý pohľad. Treba ich vydedukovať z tých základných. To sa ro­bí na cirkevnom fóre i na civil­nom, aj na medzinárodnom. Tak poznáme ľudské práva vyhlásené ľudskou autoritou. Samozrejme, keď vychádzajú zo základných ľudských práv, nemajú povahu len ľudského zákonodarstva. Prirodzené ľudské práva sú dané každej ľudskej osobe samým Stvoriteľom. Teda ma­jú Boží pôvod. A ľudské záko­no­dar­stvo musí tieto práva rešpektovať. V Cirkvi je najvyšším zákonodarcom pápež, Svätý Otec. Aj on musí vychá­dzať nielen z prirodzeného zákona, ale aj zo Zjavenia, teda zo Svätého písma a autentickej tradície. Priro­dzené ľudské práva vyplývajú z podstaty veci a z jej účelu. Boh každému svojmu stvoreniu dal istý, jemu vlastný cieľ. Tak dostalo svoj cieľ aj manželstvo – vytvoriť vzťah lásky a splodiť život. Takže všeobecné ľudské práva sa vzťahujú na všetkých ľudí rovnako, aj na tých, ktorí majú homo­sexu­ál­nu orientáciu.

Aký je postoj Cirkvi k homosexualite, k osobám s homosexuálnymi sklonmi a k súčas­ným nárokom homosexuálov?
Homosexualita je predmetom skúmania via­cerých vedných odborov – biológie, medicíny, psychológie a etiky filozofickej i kresťanskej. Po stránke biologicko-medicínskej existuje nie­koľko štúdií, ktoré sa sna­žili dokázať konkrétnu genetickú predispozíciu, a tým aj pri­ro­dzenosť homosexuality. No zároveň sú aj protinázory a spochybnenia týchto štúdií. Doteraz sa nepodarilo spoľahlivo preukázať genetický, alebo anatomický pôvod. Úlohou Cirkvi je však predovšetkým riešiť problém homosexuálov po stránke pastoračnej. Aj homosexuálne osoby sú nositeľmi ľudskej dôstojnosti, patrí im spása a teda aj pastoračná starostlivosť zo strany Cirkvi. Treba ich zapo­jiť do cirkevného života, farského, litur­gického a do rôznych spoločenstiev. Treba sa definitívne zbaviť akéhokoľvek odstrkovania a ironizovania týchto osôb. Homosexualita ako stav, ak nebola získaná nezodpovedným správaním sa napríklad z nedostatku osôb druhého pohlavia, nie je nejakým previnením. Za to človek nemôže. Rozlišujeme však stav a aktivitu. Človek s homosexuálnou orientáciou je povinný zachovať čnosť čistoty takisto, ako osoby heterosexuálne, ktoré nežijú v manželstve. Sexuálna stránka človeka je cieľovo zameraná na to, aby dve osoby rozdielneho pohlavia uza­vreli manželstvo, žili vo vzájomnej obohacujúcej sa láske a dali život novým ľudským jedincom, aby sa tak zachovalo ľudské pokolenie. Dve osoby rovnakého pohlavia tieto cie­le nemôžu splniť. Nemôžu dať život deťom, nemôžu sa vzájomne obohatiť, lebo si nemôžu navzájom dať to, čo druhému chýba. Môžu to iba muž a žena. Zdravá výchova detí, zvlášť po psychickej stránke, si vy­žaduje otca aj matku. To potvr­dzu­­je každá vývinová psychológia. Preto v žiadnom prípade nemožno homosexuálne partnerstvo dať na rovnakú úroveň s heterosexuálnym manžel­stvom.

Má homosexualita vzťah k sexuál­nym škandálom kňazov a k celi­bá­tu, ako sa to v mé­diách prezentuje?
Treba rozlišovať škandály homosexuálne od škandálov pedofilných, hoci majú mnoho spoločného. Poznáme prípady, keď sa do kňazského seminára prihlásia homosexuálne orientovaní mládenci. Moja domnienka je, že nevidia svoju budúcnosť v manželstve, tak to skúsia v kňazstve. Najčastejšie sa to preja­ví ešte počas štúdií, a preto nemôžu byť vysvätení. No ak sa neprejavia, lebo homosexualitu nie vždy možno vybadať iba z vonkajších prejavov, dostanú sa aj ku kňazstvu. V takýchto prípadoch hrozí nebezpečenstvo aj ich vonkajšej aktivity. Pedofílie sa však môže dopustiť aj heterosexuál. Každý verejný kňazský hriech je pohoršením. Tieto hrie­chy sú však zvlášť boľavé a stávajú sa potom predmetom neúmerného media­lizo­va­nia.

Myslíte si, že možno zakázať „lásku“ homosexuálom?
Láska je veľmi široký pojem. Viem však, čo touto otázkou myslíte. Homosexuálne partnerstvo sa nikdy nemôže postaviť na rovinu heterosexuálneho manželstva ako jeho rovnocenná alternatíva. V opačnom prípade by nastala degradácia manželstva a jeho základných znakov. Sex nepochádza od človeka, ale od Stvoriteľa. Toto my ľudia musíme rešpektovať. Nezachovať v ňom disciplínu je ťažkým hriechom aj s jeho následkami. Ľudská tolerancia hrie­chu na jeho podstate nič ne­zmení.

Ako vnímate verejné „dúhové pochody“ vo svete či na Slovensku a prísne bezpečnostné opatrenia okolo nich?
Keby „dúhové pochody“ znamenali len to, že my homosexuáli exis­tujeme, za to, že sme, nemôžeme, majte nás v úcte a rešpektujte tak ako iných ľudí, to by bolo v poriadku. Keď sa však domáhajú „práv“, ktoré im podľa prírody nepatria, ako sú legalizovanie par­t­nerstva alebo adopcia detí, potom s tým nemôžem súhlasiť. Podobne nesúhlasím ani s násilnosťami voči nim. Nevôľu možno prejaviť vždy slušným spôsobom.

Neprehliadnite
Umelé oplodnenie: Žiadny problém!?
(Bratislava: Don Bosco, edícia Viera do vrecka, 2011). Autor morálny teológ  Ján Viglaš v kocke
vystihuje základné problémy okolo neplodnosti manželov a ich „liečenia“ v podobe umelého
zásahu. Ani veriacim kresťanom dnes nie je celkom jasné, prečo a v akom zmysle je Cirkev proti.