Estetická chirurgia je etický problém
Môže zachrániť život, alebo ho celkom zničiť. Plastická chirurgia je fenomén dvadsiateho storočia, ktorý zažíva neuveriteľný boom. Je na vyššej úrovni ako kedykoľvek predtým a lekári v rámci nej dokážu už takmer všetko. Plnohodnotne sfunkčniť odtrhnutú končatinu, zrekonštruovať tvár po úraze, napraviť škody po popáleninách. Ale nielen to. Pokojne vám môžu dať tvár či tvar niekoho celkom iného. A odrazu sa ocitáme v začarovanom svete, kde realita ustupuje ilúziám, a kde je krása vlastne až príliš relatívny pojem.
„Barbie“ fenomén
Na internete možno denne nájsť profily ľudí, ktorí podľahli rozličným fenoménom – od čiastočne pochopiteľných až po tie najčudesnejšie. Veľmi populárny je ten z kategórie „Barbie“, keď sa dievčatá rôzneho veku a telesných proporcií rozhodnú, že sa stanú živou napodobeninou najznámejšej bábiky na svete. Podriadia tomu prakticky celý život, všetok voľný čas a aj finančné prostriedky. Bez plastickej chirurgie to zväčša nejde. Po úprave pŕs, nosa, chrupu, pier a dokonca už aj po vyoperovaní rebier za účelom dosiahnutia extrémne štíhleho pásu, je ďalším postupom „údržba“ takto dosiahnutého vzhľadu. Ak sa pýtate, čo ich k tomu vedie, motivácia je naozaj rôzna – od šikanovania v detstve pre vzhľad, až po celkom obyčajnú snahu zaujať a preraziť v šoubiznise.
Radšej k psychológovi
Úprava zovňajška nie je len doménou žien, hoci tie ju vyhľadávajú častejšie ako muži. Viac ako zákrok plastického chirurga by však vo väčšine prípadov bola užitočnejšia pomoc psychológa. Myslí si to aj bioetik a morálny teológ Ján Viglaš. „Mediálny tlak, reklama, ktorá prezentuje najmä mladých, krásnych a úspešných ľudí, titulné stránky módnych a lifestylových časopisov majú veľký vplyv na vytváranie ideálu krásy a vnímanie ľudského tela. Spoločnosť a módny diktát často prezentujú stereotypy mladistvej krásy, ktoré sú iluzórne, nereálne i nebezpečné,“ hovorí odborník.
Treba vážny dôvod
Plastická chirurgia sama osebe nepredstavuje etický problém. Rekonštrukčná chirurgia a chirurgia popálenín sú zamerané na to, aby človeku prinavrátili aspoň do istej miery pôvodnú kvalitu života po úrazoch či operáciách v dôsledku chorôb. Podľa Jána Viglaša však na to, aby človek podstúpil akýkoľvek chirurgický zákrok, treba naliehavý alebo aspoň vážny dôvod, vzhľadom na riziká, ktoré predstavuje anestézia a zásah do organizmu. „V rekonštrukčnej chirurgii ide o nápravu telesných funkcií po úrazoch a zraneniach, alebo o nápravu telesných defektov, ako sú operácie zlomenín, prišívanie prstov, kožné transplantáty po popáleninách, cievna chirurgia, rekonštrukcia prsníkov po ich odstránení, odstránenie nádorov či jaziev. Takáto rekonštrukčná chirurgia nevznáša osobitné etické otázky,“ hovorí odborník a upozorňuje na ďalší druh plastickej chirurgie, korektívnej. „Zasahuje zvyčajne v menšom rozsahu a v menšej miere do organizmu, ktorý má svoj charakteristický vzhľad od narodenia, a jej cieľom je dosiahnuť výzor či vzhľad, ktorý sa všeobecne považuje za normálny alebo atraktívny pre konkrétne pohlavie. Môže ísť o drobné úpravy tváre, symetrizačnú operáciu, svalové či šľachové operácie na zlepšenie pohyblivosti či chôdze, redukciu nadmerne veľkých prsníkov, ktoré môžu predstavovať výraznú záťaž na chrbticu.“ Dodáva, že z etickej stránky ani tento typ zásahu nepredstavuje etické problémy, najmä ak ide aj o medicínsku indikáciu. Ako však upozorňuje: „Treba vziať do úvahy, že ak ide o dedičnú záležitosť, problém sa vyrieši iba u konkrétneho pacienta a na povrchovej úrovni. Prípadní potomkovia môžu zdediť rovnaké problémy.“
Nie sú bez rizika
Estetická chirurgia podľa morálneho teológa predstavuje etický problém. „Jej cieľom je najčastejšie zvýšiť sexuálnu atraktívnosť či sebavedomie, zlepšiť šance na kariérny postup, alebo jednoducho zakryť starnutie. Ide o známe a čoraz populárnejšie zákroky, ako zväčšenie poprsia, facelifting, liposukcia, vyhladenie vrások či transplantácie vlasov. Špecifickú kategóriu začínajú tvoriť už aj u nás operácie intímneho charakteru, ktoré upravujú vonkajší vzhľad pohlavných orgánov – labioplastika či hymenoplastika.“
To, že v týchto prípadoch hovoríme viac o estetických zákrokoch než o chirurgii, podľa Jána Viglaša neznamená, že ide o bezrizikové lekárske zásahy. „Ani skutočnosť, že ľudia si takéto zákroky žiadajú čoraz častejšie a sú ochotní za ne platiť, nie je dostatočným etickým ospravedlnením takýchto operácií pre lekára. Iste, vysoká cena zákrokov je do veľkej miery určitou brzdou pre potenciálnych klientov, a tým aj ich ochranou; na druhej strane však i samotní lekári priznávajú, že komerčnosť estetickej chirurgie jej uberá na hodnotách, ktoré má v prvom rade ako medicínska disciplína,“ dodáva odborník. Upozorňuje súčasne aj na prípady úmrtí priamo na operačnom stole, zbabrané operácie či neskoršie komplikácie a odobraté licencie, ktoré „pripomenú vždy veľmi dôrazne, že aj pri estetických zákrokoch treba zvažovať riziká úplne rovnako ako pri ostatnej chirurgii“.
Navyše podľa Jána Viglaša samotný estetický zákrok často problém nevyrieši. „Operácia sa môže z medicínskeho aj z estetického hľadiska vydariť, no klient s ňou subjektívne vôbec nemusí byť spokojný. Alebo, naopak, môže byť, no po určitom čase spokojnosť zmizne a nová predstava o inom vzhľade začne viesť k nespokojnosti s aktuálnym vzhľadom.“
A aký postoj by mal k estetickým zásahom zaujať veriaci človek? „Kresťanský postoj v nadväznosti na židovskú tradíciu vždy presadzoval zásadu, že hodnota človeka je daná už jeho samotnou prirodzenosťou, nie vonkajším výzorom. Toto treba mať na pamäti pri súčasnom mediálnom vplyve i ponukách komerčnej plastickej chirurgie,“ uzatvára Ján Viglaš.