Lekár by si mal vyskúšať rolu pacienta

16.09.2009
Lekár by si mal vyskúšať rolu pacienta

Na akých princípoch je postavená dôvera medzi pacientom a lekárom a ako funguje v súčasnom konkurenčnom zdravotníckom prostredí?
Dôvera tvorí podmienku vzťahu medzi pacientom a lekárom. Je odrazom i prejavom výsostnej intimity zdravia ako súčasti osobných dispozícií každého človeka. Ide o fenomén historický, spoločenský, etický a najmä v súčasnosti aj právny. Nezávisí od charakteru zdravotníckeho systému. Dokonca sa dá povedať, že princíp dôvery sa nemení od čias, keď Hippokrates formuloval svoju prísahu. Oproti socializmu, keď štát dominoval ako predmet práva, sa v demokratickej spoločnosti i v jej legislatíve stav posunul smerom k zvýšenej ochrane súkromia osobnosti. Treba však dodať, že pacient takýmto širokým spôsobom dôveru nevníma. Pre neho je predovšetkým spoľahnutím sa na profesionálnu úroveň lekára. Pacient sa jednoducho lekárovi zveruje do rúk a verí, že mu pomôže. A miera jeho viery sa zakladá na osobných skúsenostiach a na sprostredkovaných skúsenostiach okolia.

Čo má pacient právo vedieť o svojom zdravotnom stave?
Všetko, ale v primeranej miere a v prijateľnom spôsobe. Lekár by mal hovoriť pre neho zrozumieteľným jazykom. A to je veľké umenie – povedať to isté človeku so základným  vzdelaním i hĺbavému intelektuálovi, človeku s ľahkým ochorením i so závažným, až smrteľným. Navyše chorý je poznačený svojou chorobou, obáva sa o zdravie a každé slovo lekára je preňho niekedy až absolutóriom. Umenie tejto komunikácie spočíva na dare zhora, no dá sa aj naučiť.  

Do akej miery majú lekár i personál zachovať diskrétnosť?
Mlčanlivosť o zdravotnom stave je vlastne vynúteným dôsledkom spomínanej dôvery. Preto je aj právne upravená. Lekár môže o zdravotnom stave pacienta osobne informovať len najbližších príbuzných a zdravotnú dokumentáciu nemôže vydať cudzej osobe. Samozrejme, mlčanlivosť nemožno vyžadovať v prípade profesionálnej komunikácie medzi lekármi, sestrami a ostatným personálom, ak sa táto komunikácia týka riešenia stavu pacienta. Lekár by teda nemal hovoriť o svojich pacientoch ani svojej manželke.

Čo je to informovaný súhlas a aké sú možnosti jeho zneužitia?
Informovaný súhlas je poskytnutie dostatočnej a zrozumiteľnej informácie pacientovi o jeho zdravotnom stave alebo o zdravotníckom výkone, ktorému sa má podrobiť. Na základe neho sa pacient slobodne a zodpovedne rozhoduje o ďalšom postupe, následných diagnostických, liečebných alebo preventívnych medicínskych krokoch, ku ktorým dáva súhlas. Pacient dostáva kvalifikovanú informáciu o tom, čo mu je a čo sa s tým dá urobiť – a povie, či si to želá. Takto to teoreticky vyzerá správne a dobre. Sú však prípady, keď sa pacient „zatne“, hoci veci sú jasne vysvetlené. Napríklad má nádor na hrubom čreve, nemá zistené metastázy, rýchla operácia by mu na 95 percent zachránila život, ale on operáciu odmietne, lebo sa bojí, že sa neprebudí po anestéze. Prehovára ho lekár i celá rodina, ale on čím ďalej tým viac operáciu odmieta. Niekedy v týchto prípadoch pomôže kňaz, keď mu povie, že si vedome škodí zdraviu, čo je vlastne hriechom.

Môže byť lekár pravdivý a zároveň pacienta nezraniť?
Lekár musí byť pravdivý. Ak nehovorí pacientovi pravdu, povie mu ju ďalší priebeh ochorenia. Nemôže pacientovi povedať, že nemá rakovinu, a pritom ho vzápätí poslať na onkologické oddelenie na chemoterapiu. Väčšina pacientov v takomto prípade stráca dôveru k lekárovi. Žiaľ, niekedy sa lekári vyhovárajú na pacienta, že neznesie informáciu o smrteľnej prognóze, ale v skutočnosti si chcú, či už vedome, alebo podvedome, uľahčiť v takejto situácii. Jednoducho na tento druh komunikácie je potrebný čas. No aj pri najťažšej prognóze by mal lekár dať pacientovi nádej, lebo žiadna diagnóza nemusí byť stopercentná. A poslednou nádejou by mal byť Boh. Ja osobne som nikdy nemal pro-blém povedať pravdu, ani s prijatím pravdivej informácie zo strany pacienta či jeho príbuzných. Úprimne povedané, naučil som sa tomu umeniu až po rokoch praxe.

Aký je pohľad lekára na večne sa sťažujúceho pacienta? Kde sú hranice jeho požiadaviek?
Každý lekár má svojich pacientov, ktorí sú nepríjemní ako osoby, nie ako pacienti. Ak nie oni, tak často ich príbuzní. Vedia ustavične spochybňovať diagnózy, dožadovať sa nových a  zbytočných vyšetrení, odmietajú navrhovaný spôsob liečby. To je skôr spôsobené poruchou osobnosti – v tej najmiernejšej forme môže za to zvýšená úzkosť pred ochorením. Skúsený lekár, a to sa musí naučiť každý sám, si stanoví rozumnú hranicu, po ktorú vychádza v ústrety takému pacientovi. Berie to ako prirodzenú súčasť svojej práce. Ak to nevie, alebo sa mu to nedarí, pokojne si môže povedať, že ho skúša Pán a bude to znášať lepšie. Skúsení primári hovorievali, že vôbec najhorší pacient je mrzutý lekár.

V akej oblasti sa dnes porušuje dôstojnosť pacienta?
Rešpektovanie dôstojnosti pacienta vychádza z úcty k jeho telesnej i duševnej dispozícii, voči človeku ako jedinečnej existencii, a pre veriacich by to mala byť aj úcta k Božiemu dielu. Žiaľ, často nevhodné podmienky v zdravotníctve vedú k zníženiu tejto úcty a pacient sa už nestáva jedinečným stvorením, ale nositeľom čísla diagnózy, ktorú treba čo najrýchlejšie zvládnuť. Takáto skutočnosť sa niekedy prejavuje v správaní sa personálu voči pacientovi. Pacient je väčšmi „vojnovým zajatcom“ príslušnej ambulancie či oddelenia, než človekom, ktorému máme pomôcť. Osobne by som odporúčal, aby si najprv každý lekár či zdravotná sestra naživo vyskúšali rolu pacienta. To by bola dobrá prevencia v tejto citlivej oblasti.