Len jedno právo máme, právo žiť

16.02.2011
Len jedno právo máme, právo žiť

Európsky súdny dvor v Štrasburgu rozhodol, že „potrat nemôže byť osobitným ľudským právom“, a takto nepriamo nevylúčil existenciu „práva nenarodeného dieťaťa“. Otvoril tým azda cestu k tvrdeniu, že nenarodený človek má tiež právo žiť, ktoré mu doteraz nebolo priznané? Na základe čoho a akým postupom došlo k takémuto zhodnoteniu?

Právo, ktoré sa zanedbáva
Štrasburský súd sa pôvodne zaobe­ral prípadmi sťažností troch žien z Írska z decembra 2009, ktoré zažalovali Írsko pre zákon zakazu­júci potraty. Museli totiž vycestovať na interrupciu do Veľkej Bri­tánie, čo údajne ohrozilo ich už aj tak zhor­šený sociálny a zdravotný stav v dôsledku vážnej choroby a tehotenstva. Súdny dvor však rozhodol, že protiinterrupčný írsky zákon nestojí v protiklade s Európskym dohovorom o ochrane ľudských práv a slobôd, teda ani „práva na rešpek­tovanie rodinného a súkrom­ného života“, na ktoré sa klientky odvolávali. Grégor Puppinck, riadi­teľ Centra pre spravodlivosť a zákon, nezávislého tretieho účastníka celej kauzy, pre médiá však vysvetlil, že „Súdny dvor nepotvrdil právo na život nenarodenému v absolútnej miere, iba ako právo, ktoré sa musí posudzovať vyvážene s inými záujmami – napríklad zdravím matky či sociálnymi pomermi“. V každom prípade je po­zo­ruhodné, vysvetľoval, že jednotli­vé krajiny toto právo zanedbávajú, dokonca sa zhodujú v línii propotratovej legislatívy. Podľa Puppincka pre ňu neplatí nijaké osobitné právo, preto si každý štát môže ľubovoľne zaviesť zvýšenú ochranu nenarodených, ktorá by prevážila nad ostatnými právami. Európsky dohovor o ľudských právach nedáva na potrat nijaké zvláštne právo.
Írsky prímas kardinál Sean Baptist Brady po rozhodnutí Súdneho dvora vyhlásil: „Rozhodnutie ponecháva politiku Írska v oblasti ochrany života v rukách írskeho ľudu a nevyvíja tlak na legalizáciu interrupcií.“ Dodal, že podľa írskeho zákona sú lekári povinní chrániť oba životy – dieťaťa i matky. Na margo úsilia niektorých politických prúdov povoliť v ich krajine potraty však dôrazne vyhlásil: „Nijaký zákon, ktorý by podriaďoval právo na život jedného človeka druhému, nemôže byť spravodlivý.“

Obava, či istota?
Hoci Európsky súdny dvor svojím rozhodnutím vyjadril, že na potrat niet osobitného práva ani podľa Európskeho dohovoru o ľudských právach, paradoxne Írsku naznačil, že jeho protiinterrupčný zákon nevyhovuje v prípade, ak žena trpí vážnou chorobou a tehoten­stvo by mohlo spôsobiť jej smrť. Dotyčná žena by tak nemohla vyčerpať všetky možnosti na záchranu. Írsko totiž potraty zakazuje. Súdny dvor preto nepria­mo radí Írsku, aby zaviedlo taký zákon, ktorý by pripúšťal interrupciu v prípade ohrozenia života matky. A ak ho zavedie, musí aj zákonne zabez­pečiť jeho efektívne praktizovanie v zdravotníctve.
Žalujúca klientka však Súdnemu dvoru jednoznačne nepreukázala bezprostredné ohrozenie života, iba obavy, že by sa v dôsledku gravidity jej stav mohol zhoršiť. Írska vláda na základe rozhodnutia Súdneho dvora teda dosiaľ nevydala usmernenia lekárom ohľadne odporúčania potratov. Zrejme si myslí, že ak sa žena jednoducho obáva, že tehotenstvo skomplikuje jej zdravotný stav, to ešte nie je dôvod na ukončenie života v jej lone.
Niektoré pro-life skupiny považujú rozhodnutie Európskeho súdneho dvora za pozitívne, pretože uznal právo nenarodenému životu, iní sa obávajú, že by sa v dôsledku zavedenia tzv. výnimky pre prípad vážneho ochorenia ohrozujúceho život matky mohol postoj k potratom čoraz väčšmi liberalizovať. Preto sa bude írska spoločnosť v dis­kusiách ešte pasovať s daným prob­lémom.

Dva životy v rukách jedného
Nie je to po prvý raz. V sedemdesiatych rokoch minulého storočia v Írsku už podobná diskusia prebiehala – o tzv. princípe skutku s dvojitým účinkom. Tento princíp je v katolíckej morálke známy a často sa o ňom hovorí aj v bio­etike. Ide o zásadu, keď dobrovoľ­ný skutok môže mať okrem priameho a žiadaného efektu aj ne­pria­my účinok, ktorý je neželaný. Nie je ani cieľom, ani prostriedkom, no toleruje sa, ak je vedľajším účinkom iného vysoko morálneho skutku. V prípade matky a dieťaťa v jej lone však nemôže ísť o výber z dvoch. Ján Pavol II. v encyklike Evangelium vitae hovorí, že priame a chcené zabitie, či už ako cieľ, alebo ako prostriedok, je vždy ťažkým previnením. Nemô­žeme si priamo želať smrť niekoho. Podľa katolíckej morálky sa lekár jednoducho má usilovať o záchranu oboch. Z histórie vieme, že viaceré matky sa postavili k životu obetavo. To znamená, že dali súhlas k prednostnej záchrane dieťaťa.

Slovo prírody
Príroda sa v takej dileme správa zvláštne. Väčšinou je na strane rozvíjajúceho sa života. Pri pôrodoch neraz zomierali matky za prvého plaču svojho novonarodeného dieťaťa. Dnes, keď veda vyspela, príroda už nemá posledné slovo. Preto si človek vzal právo rozhodovať za ňu. To si však vyžaduje veľkú múdrosť a pohotovosť konať nielen rýchlo, ale predovšetkým dobre. Keď sú v rukách lekára dva životy naraz, dostáva sa do situácie bázne pred životom. Nesprávne rozhodnutie môže byť osudné. Povolenie interrupcií kladie zároveň na lekára nesmiernu ťarchu. On sa stane tým, kto si vezme na svedomie rozhodnutie o živote. V tom okamihu sa už nestáva pomocníkom života, ale sudcom.
Existujú mnohé svedectvá a výpovede lekárov, ktorí videli rodiť sa zdravé deti aj pod chemoterapiou tehotnej matky. Aj žena s transplantovaným srdcom a pečeňou môže úspešne porodiť. Nič totiž nedáva právo vziať jeden život na úkor druhého. A už vôbec nie vtedy, keď je len predpoklad, že by ten prvý spôsobil zánik druhého. Zaujímavé bude sledovať Írsko, ako sa ďalej za­chová.