Postihnutie nie je dôvod na umelý potrat

07.02.2016
Postihnutie nie je dôvod na umelý potrat

Nijaká vedná disciplína sa nedotýka tak priamo ľudského života
a jeho hodnôt ako medicína. Nové druhy liečby a rozvoj diagnostiky si však vyžadujú aj prehodnotenie morálnych otázok, na ktoré spoločnosť ešte nenašla odpovede.
V minulých storočiach určovalo pravidlá života a smrti náboženstvo. Tie však ovplyvňujú súčasný zdravotný systém čoraz menej. Ak sa vynechá náboženstvo, rozhodnúť musí samotná medicína, ktorá potom rozvíja etický kódex založený na osobnej praxi, výchove, vlastných obavách a vedomostiach o zaužívaných princípoch lekárov. Ich pohľad býva ovplyvnený vytrhnutými hodnotami humanizmu, slobody voľby, ekológie, pokroku, konzervativizmu, pravice, ľavice, liberalizmu, feminizmu...
Súčasná medicína je presvedčivá a v prípade chýbajúcej legislatívy sa používa ako norma pre právny systém. Nové možnosti otvárajú však nové etické problémy. Nové pravidlá života a smrti sa vytvárajú bez toho, aby sa priamo dotýkali ľudskej bytosti, a bez primeranej verejnej diskusie. Spoločnosť je nútená, aby ich prijala ako konečné fakty.

Novorodenecká eutanázia
Keďže sa dnes diagnóza dieťaťa určuje počas tehotenstva, a nie po narodení, o výsledkoch vyšetrení diskutujú rodičia s gynekológom, a nie s pediatrom. Gynekológovia stretnú dieťa s postihnutím len málokedy alebo nikdy. Navrhujú priamo interrupciu. Rodičia zostanú v šoku, keď sa dozvedia, že ich dieťa bude postihnuté, a lekár navrhne zabiť ho, dôvodiac, že život s postihnutím nemá cenu a „výsledok“ tehotenstva nie je schopný prežiť. Ak je tehotenstvo v pokročilom štádiu, dieťa dokáže prežiť, aj keď ho vyberú z lona matky. Aby sa uistili, že sa to nestane, cez žalúdok vpichnú matke smrtiacu injekciu do srdca dieťaťa. Stáva sa to dokonca aj v ôsmom alebo deviatom mesiaci tehotenstva. Postup je jasne opísaný v medicínskych časopisoch.
Skupina lekárov v holandskom Groningene sa snaží legalizovať aktívnu eutanáziu v prípade rázštepu chrbtice. V takzvanom Groningenskom protokole títo lekári dokumentujú 22 detí s rázštepom chrbtice, ktoré boli zabité krátko po narodení so súhlasom súdu. Dokonca sú pripravení vytvoriť novú legislatívu pre ľudí, ktorí nie sú schopní o sebe rozhodovať, či dovoľujúcu zabíjať postihnuté deti. Uvádzajú, že deti s niektorými postihnutiami neznesiteľne trpia a nemajú budúcnosť.
Zabitie dieťaťa v maternici nemožno považovať za sekundárnu prevenciu. Tieto eufemizmy sú jedno-ducho zbraňami vytvorenými pre starostlivo premyslenú stratégiu.

Kto určuje kvalitu života?
Uviesť ako dôvod na umelý potrat postihnutie je veľmi úbohý argument, ktorý sa môže interpretovať tak, že nie je dôstojné, aby existoval život s postihnutím.
Vyše 90 percent rodičov vo vyspelých krajinách sa v prípade dieťaťa s postihnutím rozhoduje pre potrat. Mnoho ráz však nejde o slobodnú voľbu, lebo keď sa zistí postihnutie, lekári ponúkajú umelý potrat ako štandardný postup. Rodičia sú často zastrašovaní negatívnymi prognózami a život človeka s postihnutím sa obmedzí len na zdravotné obmedzenia.
Poznám mnoho ľudí s postihnutím, ktorí sú šťastní. Možno sú spokojnejší preto, lebo sa naučili žiť s tým, čo dokážu, a nezaoberajú sa s tým, čo je pre nich nedosiahnuteľné.
Istý výskum sa pýtal mladých ľudí s postihnutím na kvalitu ich života a rovnakú otázku položil ich rovesníkom bez postihnutia. Mladí s postihnutím hodnotili kvalitu svojho života vyššie ako mladí ľudia bez postihnutia, ktorí často trpia depresiami a sklonmi k samovražde.
Kto určuje kvalitu života? Často tí, ktorí nikdy nestretli človeka s postihnutím a sami majú problémy s vlastnou identitou.
V roku 2000 sa stretlo 270 ľudí s rázštepom chrbtice a hydrocefalom z dvadsiatich krajín sveta. Bola medzi nimi bývalá ministerka a niekoľko vedcov s týmto postihnutím. Spoločne sformulovali rezolúciu, v ktorej sa hovorí, že postihnutie nie je dôvodom na potrat. A kto môže byť lepším sudcom kvality života s postihnutím ako oni sami?