Transplantácia má byť slobodný úkon darovania

Čo je transplantácia a aké zásady pri nej platia?
Transplantácia je liečebná metóda umožňujúca rovnocennú náhradu životne dôležitého orgánu. Stále platí zásada, že umenie má zdokonaľovať prírodu. A tak môže lekár odstrániť chyby a poruchy, no nie meniť prirodzenú podstatu človeka. Etické otázky spojené s transplantáciou orgánov u ľudí sa zvažovali už skôr, ako sa urobili prvé zákroky tohto druhu. Odporcovia transplantácií argumentovali tým, že etická zásada celistvosti a integ­rovanosti platí pre ľudskú osobnosť. Prenos orgánov zo živého darcu spôsobil najprv aj v katolíckych kruhoch určité pochybnosti. Potom prevládol názor, že rozumné darovanie párového orgánu, ktorý zachraňuje život a darcovi umožní pokračovať v ňom, je naplnením najvyššieho ľudského poslania. Darovanie orgánu je vždy ojedinelý slobodný čin lásky. Eticky je plne oprávnené i opačné slobodné rozhodnutie, totiž nedarovať orgán s ohľadom na vlastné zdravie. Dôležitým kritériom je nevyvíjať tlak na darcu. Vzájomný vzťah medzi darcom a príjemcom môže byť len vtedy správny, ak sa dar prijíma slobodne a vďačne. Na základe doterajších výsledkov by sa nemalo vyžadovať darovanie orgánu od živého darcu, ak je k dispozícii vhodný orgán od mŕtveho, lebo darovanie orgánu je vždy spojené s určitým rizikom. Treba zvážiť, či motivácia darcu je úplne slobodná.

Aké druhy transplantácií poznáme?
Prenos tkanív z jednej časti toho istého organizmu do druhej časti sa nazýva autotransplantácia (napríklad koža, vlasy). Homotransplantáciou nazývame prenos orgánu z jedného ľudského jedinca na iného. Heterotransplantácia alebo xenotransplatácia je prenos orgánu zo živočícha na človeka.
V súčasnosti sa môžu transplantovať: obličky, srdce, pečeň, podžalúdková žľaza, tenké črevo, pľúca, rohovka, koža, krvné cievy a kosť.

Ktoré práva a istoty musia byť človeku pri transplantáciách zaručené?
Prvou podmienkou je naliehavosť potreby príjemcu, ktorému nemožno pomôcť iným spôsobom. Druhý predpoklad, a to z hľadiska darcu, vyplýva z etickej zásady celistvosti a integrovanosti. To znamená, že možno súhlasiť s darovaním orgánu (jednej obličky), ak je príslušná funkcia druhej obličky dostatočne zaistená. Treťou pod­mien­kou je vysoká pravdepodobnosť, že strata orgánu znamená pre darcu len malé obmedzenie zdravia. Toto malé riziko vyvažuje mravná hodnota činu, ktorý sa vykonal pre druhého človeka. Vo väčšine štátov nie je dovolené požadovať a prijímať finančnú odmenu za darovanie orgánov. Neblahým javom je obchodovanie s orgánmi, čo je vyslovene neetické. Štvrtým predpokladom transplantácie orgánov je objektívny dôvod, že sa prenos vydarí a prinesie dlhotrvajúci priaznivý účinok.

Najspornejšou otázkou je konštatovanie smrti. Sú na to stanovené jasné kritériá?
Výsledky transplantácií od príbuzných sa ukázali veľmi úspešné. Na druhej strane transplantácie od nepríbuzných sa svojím úspechom blížia výsledkom od zomrelých darcov. Použitie schopných orgánov od mŕtveho vyžaduje spoľahlivú diagnózu smrti. Všeobecne sa považuje mozgová smrť za definitív­nu smrť človeka. Klinická smrť je krátke, niekoľkominútové obdobie, v ktorom ešte možno obnoviť vitálne funkcie. Ak sa to nepodarí, dochádza najprv k odkrveniu mozgu a po ďalších minútach k jeho odumretiu, čo sa považuje za smrť mozgu. Po nej nastupuje postupne biologická smrť ďalších orgánov a tkanív. Etický problém týkajúci sa smrti človeka súvisí s modernými technikami reanimácie a transplantácie orgánov. Mozgová smrť je spoľahlivým znakom smrti osoby a straty funkčnej jednoty jej organizmu. Takto možno získať „morálnu istotu” smrti. Až keď je prítomná táto istota, je legitímne vyhlásiť osobu za mŕtvu a možno prikročiť k potrebným technickým postupom na odňatie orgánov na transplantáciu.

Ako upravuje slovenská legislatíva transplantovanie orgánov?
Základným princípom je právne uznaná smrť mozgu, ktorá je zakotvená v legislatíve. K darovaniu orgánov po smrti existujú vo svete dva hlavné prístupy: informovaný súhlas a predpokladaný súhlas. Informovaný súhlas spočíva v tom, že darca už za života vyjadrí súhlas s darovaním orgánov po smrti. V prípade, že ho nevyjadril, akceptuje sa súhlas rodiny. Odber nie je možný v prípadoch, keď darca počas svojho života preukázateľným spôsobom odmietol darcovstvo (napríklad záznam v zdravotnej karte). To znamená, že potenciálnym darcom je každý, kto počas svojho života neodmietol darcovstvo orgánov po smrti. Ak rodina odmieta odber, jej rozhodnutie sa rešpektuje, aj keď zákon odber umožňuje. Za deti vyjadruje nesúhlas rodič alebo zákonný zástupca. Táto legislatíva platí tiež vo väčšine štátov, teda aj na Slovensku.

Špecifickým druhom transplantácie je transfúzia krvi. Platia pri nej tiež nejaké etické kritériá?
Transfúzia krvi a jednotlivých krvných derivátov plní náhradnú funkciu. Pri podávaní treba iba dodržať správnu indikáciu. Každá neindikovaná transfúzia je totiž nebezpečná. Najčastejšie používame plnú krv, červené krvinky, plazmu, albumín, krvné doštičky. Transfúzie krvi a krvných derivátov dokážu chorému nahradiť zložky, ktorých má v krvi nedostatok následkom choroby alebo vonkajšieho škodlivého vplyvu. Môže ísť o zranenia, krvácania. Transfúzie patria k najčastejším úkonom v medicíne. Niektoré náboženské spoločnosti však odmietajú transfúzie z náboženských dôvodov. Prijímajú iné spôsoby, ako napríklad transfúziu bez krvných prípravkov. Tvrdia, že chcú žiť, no nie tak, že by porušili nimi chápané Božie zákony.