Výhrada svedomia - výnimka spod nespravodlivosti

03.08.2009
Výhrada svedomia - výnimka spod nespravodlivosti

Môžete definovať pojem výhrada svedomia? Prečo o ňu, a či vôbec, treba bojovať?
Pri procese tvorby textu návrhu zmluvy o výhrade vo svedomí som sa stretol s úžasnými ľuďmi. Pamätám si na stretnutie s pánom Neuwirthom, keď rozprával, ako ich mladých kresťanov páter Kolakovič pripravoval pred vypuknutím vojny na nemeckú agresiu. Hovoril im: „Ak dostanete rozkaz popraviť zajatcov za čin, ktorý určite nespáchali, pretože boli vo väzení, nesmiete to urobiť! Musíte to odmietnuť, aj keby vás čakala smrť!“ Každý má svedomie, ktoré ho niekedy núti vykonať to, do čoho sa mu nechce a čo je pre neho nevýhodné či dokonca život ohrozujúce. Žiada od vás morálny čin. Spoločnosť či štát však môžu žiadať čosi iné. Vtedy hovoríme o konflikte medzi právom a morálkou, medzi štátom a morálnym činom. Výhrada vo svedomí alebo výhrada svedomia znamená poslúchnuť svedomie napriek tomu, že odo mňa spoločnosť či osoba očakáva niečo iné. Konať podľa svedomia môže človek vždy. Musíme však rátať, že ak konáme podľa svedomia a porušíme zákon štátu, v ktorom žijeme, stihne nás trest. Cieľom každej spravodlivej spoločnosti je, aby sa človek nedostával do takejto pozície. Zákony štátu majú byť spravodlivé a správne. To sa však vždy nemusí podariť. Čo ak väčšina spoločnosti trvá na nespravodlivých zákonoch? Má takáto spoločnosť či väčšina právo nadiktovať čin, ktorý svedomie s hrôzou odmieta? Má právo prinútiť ma vykonať vraždu nenarodeného dieťaťa? Zakázať mi vykonávať povolanie pôrodníka, ak odmietam vykonať potrat? Ja osobne sa nedokážem zmieriť s vylučovaním ľudí z povolaní gynekológa, sudcu, novinára, advokáta, lekára či lekárnika pre ich morálne či kresťanské presvedčenie. Práve na tento účel slúžia zákonom definované výnimky (uznané výhrady vo svedomí). Úžitok z nich má aj samotný štát, pretože ak štát uznáva túto slobodu človeka, bude aj on rešpektovať štát.

Je výhrada svedomia len vec náboženská? Prečo by mala byť zakotvená v čiastkovej zmluve o výhrade svedomia medzi Svätou stolicou a Slovenskom? Nie je v Ústave SR?
Každý človek má svedomie. Je to dar. Dosiaľ sa prejavuje náboženstvo ako významný zdroj, z ktorého vychádzajú morálne normy, ktoré svedomie primerane formujú. Naša ústava i medzinárodné normy hovoria mnohokrát spoločne jedným dychom o slobode myslenia, svedomia, náboženského vyznania a viery. Tieto slobody vzájomne súvisia ako spojené nádoby. Návrh zmluvy o výhrade vo svedomí nepredpokladal, že sa bude skúmať náboženské vyznanie osoby, ktorá si uplatňuje výhradu vo svedomí. Veriaci aj neveriaci prijímajú morálne normy v podstatných častiach ako vlastné. Zmluva o výhradách vo svedomí mala chrániť vo vymedzených oblastiach každého, bez ohľadu na jeho vyznanie, a najmä mala odstrániť stále útoky na status quo v oblasti výhrad vo svedomí zo strany nepriateľov tejto slobody tým, že lepšie precizovala oblasti, kde sa uplatnenie výhrad vo svedomí považuje za prirodzené. 

Nebolo by lepšie využiť terajšie možnosti (Hippokratovu prísahu) a uplatňovať ich dôslednejšie?
Žiaľ, hoci toto môžeme urobiť kedykoľvek, nevidíme jasnú zmenu. Všetci lekári vrátane pôrodníkov skladajú Hippokratovu prísahu, a napriek tomu existujú stále mediálne snahy určitých skupín vylúčiť pôrodníkov z ich povolania, lebo túto prísahu berú vážne. Môžete sa snažiť zakotviť pôvodný text Hippokratovej prísahy ako povinnosti lekára do zákona. Povedzme si však pravdu do očí, hoci sa slovne skoro každý poslanec Národnej rady SR vyjadrí proti potratom, ich hlasovanie býva často presne opačné. Máme jeden z najliberálnejších potratových zákonov v Európe.

Zdá sa, že za výhradu svedomia sa zasadzujú viac politici než lekári (lekárske komory). Nestala sa jednou z tém politického boja?
Keď pred sv. Augustínom ľudia nariekali, že časy sú zlé, odpovedal: „Vy ste časy!“ Keď levy útočia na stádo gaziel, snažia sa ho rozdeliť a vybrať si najslabšie kusy a postupne ho zlikvidujú. Každý vo svojej oblasti je zodpovedný za presadzovanie dobra, spravodlivosti a pokoja. Právnik má využívať právne nástroje, politik politické nadanie, lekár svoje vedomosti a zručnosti. To isté platí o novinároch, robotníkoch, spisovateľoch. Verím, že každý čin, ale aj nekonanie dobra, bude mať svoje následky. Cirkev sa nikdy nepomýlila, keď sa zastávala tých najohrozenejších. Teraz medzi nich patria slovenskí lekári, ktorí odmietajú vykonávať potraty. Praví pastieri chránia svoje ovečky pred vlkmi. Ak vám hrozí strata zamestnania či živobytia, navždy si zapamätáte, kto sa vás zastal.

Najčastejšou námietkou je, že by boli diskriminované skupiny ľudí, prípadne že by boli nútení potraty či eutanázie vykonávať tí, ktorí necítia morálny záväzok.
Návrh zmluvy o výhradách vo svedomí určite nikoho nediskriminuje. Žena, ktorá sa rozhodne podstúpiť potrat, má stále na to možnosť. To však neznamená, že má právo, aby potrat vykonal konkrétny lekár, ktorý to z morálnych dôvodov odmieta. Prax výhrady vo svedomí funguje na Slovensku už desaťročia od pádu komunizmu. Doteraz sa nezaregistrovali nijaké problémy. Preto tieto argumenty považujem za účelové. Hoci sú potraty dovolené, nijaká žena nemá nárok, aby sa potrat vykonal priamo v jej obci. Pre iné bežné operácie precestujeme aj pol Slovenska, niektoré operácie srdca sa vykonávajú iba na jednom mieste na Slovensku, a predsa to chorí nepovažujú za diskrimináciu.

Aký je teda súčasný stav? Zaviazali sme sa predsa základnou zmluvou prijať čiastkovú zmluvu o výhrade svedomia. Ako sa na to pozerá právo?
Je to nerešpektovanie medzinárodnej dohody. Slovenská republika si neplní v súčasnosti tento svoj záväzok a to znižuje jej povesť v medzinárodnoprávnych vzťahoch.