Výskum kráča v ústrety kresťanskej etike

Problematiku bioetiky si väčšinou spájame len so začiatkom a koncom ľudského života. V skutočnosti však zahŕňa viac oblastí a vedných odborov. Ktoré bioetické problémy považujete v súčasnosti za najnaliehavejšie?
Momentálne je najviac diskutovaná otázka transplantácie kmeňových buniek. Orgánov na transplantáciu je nedostatok. Odhaduje sa, že v Európe čaká na transplantáciu orgánov asi 60-tisíc ľudí. Niekedy však nie je nutné meniť celý orgán, len jeho poškodené typy buniek. Transplantácia kmeňových buniek môže pomôcť predovšetkým pri orgánoch, ktoré sú poškodené len čiastočne, ako je to v prípadoch Alzheimerovej a Parkinsonovej choroby, diabetu či infarktu myokardu.

V čom teda vzniká etický problém pri transplantácii kmeňových buniek?
V tele máme asi 240 typov buniek. Keď sa človek vyvíja z oplodneného vajíčka, bunky sa geometrickým radom rozmnožujú. Vyvíjajú sa a dozrievajú do všetkých 240 typov buniek. Postupne sa špecializujú na konkrétnu funkciu. Bunky s najväčšou schopnosťou na vznik rôznych typov buniek sa označujú ako tutipotentné. Ich postupnou špecializáciou vznikajú bunky pluripotentné, ktoré môžu dať vznik už špecializovanejšiemu typu buniek. Ich ďalším zrením vznikajú bunky multipotentné, z ktorých vznikajú napríklad červené krvinky alebo niektoré typy bielych krviniek. Pre transplantácie je najväčší záujem o multipotentné a pluripotentné bunky.
Donedávna sa tvrdilo, že klinicky použiteľné kmeňové bunky sa môžu získať len z ľudských embryí. Používali sa bunky, ktoré sa nevyužili pri umelom oplodnení preto, lebo počas neho sa oplodní vždy viac embryí. V prípade takéhoto zaobchádzania s ľudskými embryami vzniká hneď niekoľko etických problémov. Jedným z najvážnejších je zabitie ľudskej bytosti. Veľmi vážne sa treba pýtať, či možno beztrestne používať bunky, ktoré sa z pohľadu kresťanskej etiky získavajú nemorálnym spôsobom.

Veda však pokročila a v otázke kmeňových buniek sa odkrývajú nové obzory.
Situácia sa, chvála Bohu, mení v prospech názorov kresťanskej etiky. Zistilo sa totiž, že bunky, ktoré majú potenciál ako multipotentné kmeňové bunky, sa nachádzajú aj u dospelého jedinca. Existujú teda aj iné spôsoby, ktoré dovoľujú získať kmeňové bunky od dospelých jedincov, napríklad z pupočníkovej krvi, periférnej krvi obohatenej o kmeňové bunky z kostnej drene. K tomu pristúpil významny poznatok, že takéto kmeňové bunky dospelého jedinca možno preprogramovať do madšieho vývojového štádia s väčšou možnosťou diferenciácie. Ide o objav japonských vedcov z novembra 2007. Napríklad bunky získané z kože sa dajú preprogramovať tak, že z nich vznikajú bunky nervového systému, ktoré sa dajú použiť pri transplantácii a liečbe priečneho prerušenia miechy spojeného s ochrnutím.
Kmeňové bunky z dospelého jedinca možno použiť od toho istého človeka, a teda nevyvolávajú imunitnú reakciu. Ukazuje sa, že tento etický problém už dnes nie je taký naliehavý, ako sa zdalo v minulosti.

Ktoré ďalšie neetické praktiky sú spojené so získavaním embryonálnych kmeňových buniek?
Získavanie veľkého počtu vajíčok od jednej ženy sa deje neetickým spôsobom, ohrozujúcim zdravie ženy, tzv. hyperstimuláciou. K takémuto prístupu sa stavajú odmietavo aj európski lekári vykonávajúci umelé oplodňovanie. Uvediem príklad zo Spojených štátov amerických, kde najmä zdravé študentky dostanú určitú odmenu, ak sa nechajú hormonálne hyperstimulovať. Znamená to, že si určitý čas pichajú niektoré hormóny vo vysokých koncentráciách, aby získali čo najviac vajíčok. Tie sa v celkovej narkóze pichaním do vaječníkov odoberajú. V skúmavke dôjde k oplodneniu a vzniku ľudských bytostí a teda kmeňových buniek. Týmto spôsobom sa podarí vystimulovať aj päťdesiat či viac buniek. V Národnom americkom ústave pre kontrolu liečiv bolo hlásených okolo šesťtisíc závažných vedľajších komplikácií po použití takejto hyperstimulačnej liečby a popísaných približne štyridsať úmrtí. Ako odozva vzniklo hnutie s názvom Ruky preč od našich vaječníkov. Podstúpiť takýto proces znamená však pre študentku napríklad pokrytie ročného školného, získa totiž 8- až 10-tisíc dolárov. Takúto procedúru však nemožno ľubovoľne opakovať. Dôležitá je aj skutočnosť, že každá žena má počas života obmedzený počet vajíčok.

Vlastnosť kmeňových buniek majú aj bunky získané z placenty, ktoré sa udržiavajú ako pupočníková krv. Mohli by sa takéto bunky použiť aj u iného človeka?
Pri istých ochoreniach, napríklad pri leukémii, áno. Problém je však v tom, že pupočníková krv je akoby súkromný majetok dotyčnej osoby. Hoci je k dispozícii, nemôže sa bez súhlasu použiť pre iného pacienta, pretože je vlastníctvom toho, kto si platí za jej uskladňovanie. Štatistiky pritom ukazujú, že pravdepodobnosť použitia pupočníkovej krvi u jej majiteľov je veľmi nízka a pre niektoré typy diagnóz sa nemôže použiť. Pravdepodobnosť použitia pre iného človeka je však dosť vysoká. Preto sa teraz vyvíja úsilie, aby štát prevzal spoluzodpovednosť a aby pri kmeňových bunkách fungoval podobný systém ako napríklad pri transfúzii krvi — kto akú krv potrebuje, takú dostane. Môže sa to uskutočniť aj tým, že rodička daruje pupočníkovú krv do verejného registra bez poplatkov, bunky sa stanú súčasťou medzinárodného registra a poskytnú sa tomu, kto ich bude potrebovať. Iný problém existuje s darcovstvom kostnej drene, ktoré potrebuje úpravu a rozšírenie. Na Slovensku existuje len Register darcov kostnej drene, a nie skutočná banka darcov kostnej drene, pričom bez vyšetrenia sa evidujú len jedinci ochotní darovať kostnú dreň, ktorej potreba je veľká.