Život a smrť – dve alternatívy

09.04.2009
Život a smrť – dve alternatívy

Kedy vznikli pojmy kultúra života a kultúra smrti a čo vyjadrujú?
Oba termíny sa rozšírili od roku 1995, keď vyšla encyklika Jána Pavla II. Evangelium vitae. Kultúra smrti vo vedomí jednotlivcov i spoločnosti presadzuje a potom prostredníctvom zákonov legalizuje také postupy, ktoré dovoľujú usmrcovať ľudí. Dôstojnosť človeka a jeho právna ochrana sa totiž neprisudzuje bez výnimky všetkým ľuďom od počatia až po prirodzenú smrť, ale len niektorým. Naopak, kultúra života plne rešpektuje nedotknuteľnosť ľudského života od jeho vzniku po prirodzený koniec. Každej osobe bez výnimky priznáva ľudské práva, dôstojnosť i právnu ochranu.

Nie je výraz kultúra smrti prisilný? Mnohí si pod tým predstavujú iba slobodné právo človeka rozhodovať.
Ak prestaneme rešpektovať prikázanie „nezabiješ“, potom možno odôvodniť zabíjanie podľa akýchkoľvek kritérií. Tie sa väčšinou účelovo zadefinujú, odôvodnia a nakoniec zakotvia v zákonoch. Zabíjanie sa stáva beztrestným, ba v niektorých prípadoch žiaducim. Napríklad potrat, umelé oplodnenie, výskum na ľudských embryách, usmrcovanie chorých a starých, mentálne postihnutých sa vo viacerých štátoch zákonne netrestá. Odôvodňuje sa to rôznymi „užitočnými“ motívmi: kvalita života, právo dieťaťa narodiť sa chcené, ba niekedy až vítané, zbaviť človeka trápenia, bolestí. V minulosti tak usmrcovali napríklad aj príslušníkov určitej rasy (Rómovia, Židia), národa (Arméni, Ukrajinci), sociálnej triedy (kulaci, inteligencia). Všetko sa dialo v rámci platných, účelovo prijatých zákonov pre rôzne dôvody – očistiť spoločnosť, riešiť „preľudnenie“. Tieto postupy treba otvorene nazvať „kultúrou smrti“, lebo majú za následok dnes už stámilióny zabitých ľudských životov. Zasiahli však spoločnosť aj zvnútra. Dôsledkom zranenej „psychiky spoločnosti” sa rozpadajú ľudské vzťahy, množia rozvody, pestujú zvláštne formy spolužitia, vznikajú závislosti a násilie sa stáva každodennou skutočnosťou.

Z akého podhubia vyrastá táto mentalita?
Ak človek začne porušovať prirodzený i Boží zákon o nedotknuteľnosti života, rýchlo sa sám postaví na pozíciu Boha. Mentalita kultúry smrti vychádza z pocitu všemocnosti človeka, ktorý môže rozhodovať o všetkom, aj o ľudskom živote, tak ako sa mu to práve hodí. Človek, ktorý stráca zmysel pre absolútne hodnoty, si napokon prispôsobuje pravdy podľa svojich predstáv.

Aké metódy najčastejšie používa kultúra smrti?
Evangelium vitae v bode 12 hovorí, že kultúra smrti sa šíri tam, kde je najdôležitejším kritériom úspech. Spomína „sprisahanie proti životu“, ktoré má „globálne rozmery”. Najčastejšou metódou je manipulovanie verejnej mienky a odvolávanie sa na demokraciu a slobodu. V demokratických spoločnostiach sa všetko presadzuje tzv. väčšinovým súhlasom, čiže ak väčšina obyvateľov súhlasí, že je možné zabíjať ľudí, tak sa to pokladá za správne. V totalitných systémoch sa to nariadi príkazom.

Môže sa človek brániť proti týmto metódam?
Dôležité je identifikovať kultúru smrti a odhaliť jej metódy. Ak niekto obhajuje potrebu zabíjať ľudí z akýchkoľvek dôvodov, to je identifikačná známka kultúry smrti. Mnoho ráz používa zastierací jazyk, výrazy – kvalita života, reprodukčné zdravie, práva žien, urgentná antikoncepcia. Väčšinou sa zdôrazňujú práva, málokedy povinnosti. Kultúra života vždy chráni ľudský život a hovorí viac o povinnostiach než právach. Treba spomenúť ešte dve ľudské slabosti – ľahostajnosť a zanedbávanie dobrého. Ak by sme si na ne posvietili, hneď by sa to prejavilo. Napríklad správnym postojom pri voľbách, aktivitou rodičov v škole svojich detí, kontrolou šírenia pornografie, objektívnym informovaním vlastných detí o ľudskej sexualite.

Kresťanstvu sa vyčíta obranná pozícia. Aké príťažlivé alternatívy ponúka súčasnému svetu?
Kresťanstvo vybudovalo európsko-americkú civilizáciu. Evanjelizovalo barbarské národy, kde vtedy víťazilo právo silnejšieho, vojna a boj. Evanjelizovať znamená priniesť „dobrú zvesť“, teda aj posolstvo o nesmiernej cene ľudského života a o hodnote lásky. Od nás sa žiada, aby sme ju šírili ďalej. To je naša alternatíva, žiť kultúru lásky tak, že bude druhých priťahovať.

Aký praktický účinok má kultúra života na chod spoločnosti?
Prináša jej rozvoj a prosperitu. Napríklad na Slovensku platí zákon o umelých potratoch, pritom Slovensko starne a vymiera. Ak sa k tomu pripojí sociálna politika, ktorá vytláča viacdetné rodiny do pásma chudoby, šírenie antikoncepčnej mentality a spochybňovanie manželstva a rodiny cez médiá, potom sú výsledky pôrodnosti nízke. Negatívny demografický vývoj sa stáva hlavným spoločenským problémom. Tých 1,3 milióna zabitých nenarodených detí by dnes boli občania v predproduktívnom a produktívnom veku a časť z nich by už mala vlastné deti. Slovensko mohlo mať dnes 7 miliónov obyvateľov v dobrej demografickej štruktúre, bez zranených duší, sĺz a výčitiek svedomia. Spoločnosti, ktoré v mene čohokoľvek prestanú rešpektovať nedotknuteľnosť ľudského života, otvárajú Pandorinu skrinku aj na porušovanie ďalších slobôd – politickej či slobody vierovyznania. A to je potom krok k totalitarizmu, kde človek stráca slobodu i zodpovednosť. Kultúra života teda nie je len vec náboženská a netýka sa iba potratov, je dlhodobým riešením, modelom dobrého spolužitia ľudí na tejto planéte.