Ako je na Titanicu

V prvej línii je to možno príbeh o láske Rose a Jacka.

Ona je mladá žena z prvej triedy, ktorá chce v istej chvíli spáchať samovraždu, tak veľmi sa cíti prázdna, zneužívaná a zotročená.

On cestuje treťou triedou, vnútorne je však slobodnejší a radostnejší, ako by ona dokázala veriť.

Ich cesty sa pretnú, keď prekazí jej pokus zabiť sa – a odvtedy ju za tých pár dní, čo ich spolu do potopenia Titanicu čakajú, „zachráni všetkými spôsobmi, akými človeka zachrániť možno“ (bude spomínať babka Rose). 

Na ktorej strane by sme boli
Príbeh ústrednej dvojice je však len jednou z vrstiev príbehov tohto filmového Titanicu. V ďalšej film cez panoptikum mnohých postáv sugestívnym spôsobom opisuje rozdiely medzi prvou a treťou triedou. 

Našťastie, nie prvoplánovo ako v socialistickom filme.

Aj v prvej triede sa nájdu inšpiratívne postavy, napríklad vo filme nepomenovaný starší pár, ktorý má predobraz v skutočnej dvojici z Titanicu: Isidor a Ida Strausovci. Jemu bolo ako bohatému a navyše takmer sedemdesiatročnému mužovi ponúknuté miesto v člne, on ho však odmietol, kým nenastúpia všetky ženy a deti.

Ona sa rozhodla ostať s ním (variáciou Rútinej známej vety, keď nechcela opustiť Noemi): „Ak ty nenastúpiš do člna, nepôjdem ani ja.“ Svojej slúžke navyše venovala norkový kožuch; vraj ho už nebude potrebovať a ona sa aspoň zahreje, ak by sa jej podarilo dostať na čln.

Vo filme manželia umreli v objatí ležiac na posteli v kajute, ktorú pomaly napĺňa voda. Podľa svedectiev služobníctva ich v skutočnosti zmiatla prívalová vlna ľadovej vody, keď v objatí kráčali spolu preč do kajuty. 

Omnoho viac sme však mohli vidieť vo filme privilegovaných, z ktorých sa človeku pení krv v žilách. Kto by dokázal pochopiť matku Rose, ktorá po zrážke s ľadovcom posiela slúžku pripraviť čaj, keby sa boháči náhodou museli vrátiť z paluby, a na tej sa arogantne pýta, či budú aj člny rozdelené podľa tried. 

Koho by nepoburovalo, že tretia trieda bola zamknutá takmer až do chvíle, kým väčšina člnov neodišla preč.

A koho by nedojímala chudobná matka, snažiaca sa zachovať si pokoj a rozvahu aj uprostred podpalubia, kde už bujnie napätie, aby malému synovi čo najneutrálnejšie vysvetlila, že musia čakať, kým nastúpia maminky a deti z prvej triedy. 

Ako ľahko sa od televízie či notebooku krúti hlavou či pohoršuje sa nad tými, ktorí vypúšťali do oceánu skoro prázdne člny alebo do nich pozývali radšej bohatých mužov než chudobné ženy. Nad tými, ktorí veslovali blízko mrznúcich a o pomoc volajúcich ľudí, odmietli ich však zobrať k sebe, aby sa ich čln neprevážil. 

Ak by sa nás niekto pýtal, jasné, že sme na strane tej chudobnej matky, ktorá v potápajúcej sa lodi číta deťom rozprávku, aby ich upokojila.

Jasné, že nás dojíma Fabrizio, ktorý pomáha rezať povrazy záchranného člna, na ktorý sa nedostal, aby pomohol tým, ktorí na ňom sú.

Jasné, že fandíme kapitánovi jediného člna, ktorý sa vrátil zachraňovť ľudí v oceáne. 

Ale...

Lístok na prvú triedu
Potom prišiel COVID-19. Náš Titanic narazil o voľným okom neviditeľný vírus. 

Ako sa niektorí boháči na lodi pobúrene sťažovali, že musia na palubu do zimy, tak sa niektorí z nášho Titanicu pýtali, prečo by nemohli chodiť do fitka a čo teda majú doma robiť.  

Ako sa niektorí zdráhali najprv zobrať si záchranné vesty, lebo veď o tom náraze najprv bolo len počuť, ale nebolo jeho dôsledky vidieť, tak niektorí z nášho Titanicu reptali proti rúškam. 

Ako sa strhol boj o miesta v záchranných člnoch, tak sa v našom Titanicu začal boj o rúška (ktoré najprv skoro nikto nechcel nosiť), respirátory, dezinfekciu, vrecúško múky či ryže navyše.

Potom prišiel ten krásny – a priznám sa, že pre mňa nečakaný – zvrat, keď mnohí začali rúška šiť, plniť si nielen svoju špajzu, ale radšej nakupovať seniorom a ľuďom v karanténe, keď sa rôznymi spôsobmi a cez rôznych ľudí začala šíriť epidémia lásky. 

Pôjde Titanic ku dnu? Možno. Aké je však krásne, že väčšina sa snaží urobiť na záchranných člnoch toľko miesta, aby prežili aj tí z „tretej triedy“. 

Všetci tí, ktorí nemajú „správny“ status (lebo sú osamelí), vek (lebo sú starí), povolanie (lebo krachujú), zdravotný stav. Všetci tí, čo nedostali lístok do prvej triedy. 

O čo viac bolia, mrzia či pohoršujú skutky tých, ktorí sa chcú priživiť na nešťastí či vlne solidarity. Všetci tí, čo našli dieru v systéme, príležitosť obohatiť sa na úkor iných, zaistiť si svoje miesto v člne namiesto tých, ktorí  doň mali nastúpiť prednostne. 

Lebo po nás potopa.  

O čo viac teraz vynikajú činy a slová tých, vďaka ktorým sme ešte stále nad vodou. 

Zápas o život či o ľudskosť
Titanic sa ešte nepotopil. Ten zápas – o život alebo o ľudskosť? – stále trvá. 

Sme aktérmi príbehu, ktorí raz budú ďalšie generácie hodnotiť, ako my tie pred nami. 

Jasné, realita sa dá naservírovať v náš prospech. „Vybabranie so systémom“ sa dá „prekrstiť“ na šikovnosť, neochota na uponáhľanosť, ľahostajnosť na zaneprázdnenosť. 

Z ohrozených či zasiahnutých sa môžu stať v snahe vylepšiť náš príbeh nezodpovední, nepredvídaví, možno aj hlúpi. Kto by sa už čudoval, že pre takých sme si nezašpinili ruky. 

Ešte aj tí, čo pomáhajú, sa môžu v našej optike stať naivnými, odtrhnutými od reality, alebo aspoň s kopou voľného času. 

Ale kdesi vo svedomí tá pravda drieme. 

Že Netflix maratón nám bol prednejší ako telefonát s osamelou babkou. 

Že túžba mať každý deň čerstvé pečivo zvíťazila nad predsavzatím nakupovať raz za týždeň či dva. 

Že šírenie apokalyptických správ bolo lákavejšie než hľadanie dôvodov na vďačnosť. 

Že večné kritizovanie a hľadanie problémov v každom riešení utešilo naše ozývajúce sa svedomie viac ako pochválenie tých, čo na rozdiel od nás niečo spravili.

Vtedy a tam, tu a teraz
Chcela by som napísať, že som lepšia. Žiaľ, nie. 

Viac ma dojme zmrznutá matka s bábätkom v náručí, pre ktorú sa nenašlo miesto a pomoc v záchranných člnoch Titanicu, než v bratislavskom Starom meste žobrajúca matka s bábätkom, ktorej už skoro dva roky nechcem veriť, že je na to odkázaná.

Viac ma trápi, či ja budem mať zajtra čokoládu než stovky ľudí chlieb. 

Viac ma trápi, čo budem robiť pod svojou strechou, ako čo robia ľudia bez strechy nad hlavou. 

Ešte aj moje dobré skutky a úmysly sú pod mikroskopom zavírené egoizmom.  

Keď sledujem Titanic, plačem nad tými, ktorým sa nepomohlo, a hnevám sa na tých, čo im nepomohli. A predsa nemám istotu, ktorá postava vtedy a tam by som bola ja. 

Avšak v tomto príbehu, tu a teraz, o tom rozhodnúť môžem. 

Náš Titanic ide ku dnu, ale my z toho nemusíme byť na dne. To, čo nás delilo na vrstvy a oddeľovalo, naozaj nepotrebujeme. Je pred nami celý oceán možností a za obzorom nový svet. 

Aký ho chceme? 

Svojimi skutkami odpovedáme každý deň.