Ako randili známe svätice

Dve ženy, ktoré spája to, že veľmi milovali svojich manželov a obetovali sa pre svoje dieťa.

Obe napriek mnohým skúškam a krížom žili aj umreli s radosťou. 

Spoločné však majú aj to, že kým sa ako matky a manželky stali vzorom tisícov ľudí po celom svete, boli celkom obyčajné mladé ženy, ktoré hľadali svoje povolanie a neskôr odpoveď na otázku, kto je pre ne ten pravý. 

Chcela ho urobiť šťastným
Svätá Gianna Berettová-Mollová, ktorá sa obetovala za svoje štvrté dieťa, nám môže byť vzorom aj v svojich single časoch.

V rodnom Magente založila Družinu malých dám sv. Vincenta de Paul, kde s kamarátkami viedla asi 40 dievčat, s ktorými navštevovali najchudobnejšie rodiny. 

Jej svätosť sa prejavila aj v naoko banálnych činnostiach – lyžovala, maľovala, chodila do prírody; skrátka sa tešila zo sveta a zo života a videla v nich krásu.

Na modlitbu tiež dokázala premeniť obetavú prácu lekárky. 

Svojho budúceho manžela inžiniera Pietra Mollu prvý raz videla v ambulancii svojho brata v roku 1949, keď mala 27 rokov. Sotva sa však na seba pozreli a pozdravili sa.

Druhýkrát sa stretli v nemocnici, kde Gianna podávala infúziu Pietrovej sestre, ktorá do pár dní zomrela.

Neskôr sa sem-tam videli, občas sa na seba usmiali, a hoci Pietro vedel, kto a aká Gianna je, trvalo dva roky, kým sa letmé úsmevy a náhodné stretnutia menili na čoraz viac dôverné.

Obidvaja si všímali a oceňovali dobré stránky toho druhého, veľa sa modlili - to všetko v čistote a radosti.

Oficiálne sa dali dokopy na Silvestra 1954, keď už zdieľali svoje plány a sny a snažili sa rozoznať, či sú stvorení pre seba. Vymenili si tiež veľa listov uchovávajúcich ich nežné city.

Hneď v prvom Gianna napísala slová, ktoré akoby prorocky predpovedali jej ďalší život: „Chcela by som ťa urobiť šťastným a chcela by som byť taká, akú ma túžiš mať: dobrá, chápavá a ochotná podstúpiť obety, ktoré si život bude od nás žiadať.“ 

Ak nemiluješ, zabíjaš
Hoci jej beatifikačný proces bol otvorený len minulý rok, Chiaru Corbellu Petrillo už teraz mnohí považujú za prototyp modernej svätice.

Dvakrát priviedla na svet ťažko postihnuté dieťa, ktoré umrelo krátko po pôrode. Keď s manželom Enricom čakali tretie, Chiare zistili nádor. Pre správny vývoj syna sa rozhodla odložiť liečbu.

Francesco prišiel na svet zdravý, Chiara však v roku 2012 ako 28-ročná zomrela.

Paradoxne pôsobí, že za najťažšie obdobie svojho života nepovažovala smrť detí či svoju chorobu, ale čas, keď si nebola istá, či je pre ňu Enrico ten pravý.

Vďaka biografii, ktorú po Chiarinej smrti vydali jej priatelia, vieme veľa o tom, ako vzťah dvojice vyzeral v čase ich chodenia. 

Chiara a Enrico sa zoznámili v Medžugorí, keď mala ona 18 a on 23 rokov. On si uvedomil, že do tohto dievčaťa by sa vedel zaľúbiť a ona tušila, že tento chlapec je pre ňu.

Po návrate do Ríma sa stretávali a spoznávali, po piatich mesiacoch si dali prvý bozk.

Od istého času sa však vraj často hádali a rozchádzali. Raz Chiara našla útechu v rozhovore s duchovným otcom Vitom, ktorý sa jej spýtal: „Chceš človeka, ktorého pre teba stvoril Pán? Veríš, že existuje muž, ktorý bol stvorený len pre teba?“

Keď odpovedala, že verí, odvetil jej: „Tak to nechaj na Pána, nech ti ho ukáže.“ Podľa spomienok tohto kňaza vtedy Chiara pochopila, že „ak toto nie je jej poslanie, ak Enrico nie je človek, ktorého pre ňu stvoril Boh, potom ho pre dobro ich oboch musí nechať odísť“.

Chiara tak prešla „od presvedčenia, že má na Enrica právo, k pochopeniu, že ten druhý je Boží dar“.

Enrico sa zas musel zbaviť strachu, že stratí tých, ktorých miluje, a ktorý mu bránil Chiaru ľúbiť naplno.

Chcelo to ešte veľa rozhovorov, iniciatív a odpustenia z oboch strán, kým sa Chiara a Enrico stali manželmi, ktorých dnes obdivujú státisíce ľudí – aj svojím chodením nám však zanechali krásne svedectvo, že čím viac odumiera naše sebectvo, tým viac rastie láska.

Slovami otca Vita: „Život buď dávaš, alebo berieš. Ak nemiluješ, zabíjaš.“