Astronaut z roľníckej rodiny prepisoval dejiny

Keď 12. apríla 1961 odštartovalo z kozmodrómu Bajkonur vesmírne plavidlo Vostok s Jurijom Gagarinom na palube, bol to historický moment. Iba 27-ročný astronaut dosiahol to, o čom už stáročia snívalo celé ľudstvo – dostať sa bližšie k hviezdam.

Aj keď celý let trval iba 108 minút a nezaobišiel sa bez problémov, prvá vesmírna misia s ľudskou posádkou znamenala veľký úspech z hľadiska technologického vývoja i vesmírnych pretekov medzi Sovietskym zväzom a USA.

Gagarin bol napriek pretrvávajúcej studenej vojne oslavovaný na oboch stranách železnej opony ako ten, kto prvý pokoril magickú hranicu a pozrel sa na Zem zhora. Pre mladíka pochádzajúceho z roľníckej rodiny to bola popularita, o akej v detstve ani nesníval.

Astronaut zo skromných pomerov

Jurij Gagarin sa narodil 9. marca 1934 v obci Klušino v Smolenskej oblasti. Vyrastal v skromných pomeroch, no vďaka technickému nadaniu mal pred sebou nádejnú budúcnosť. Vyučil sa za zlievača a ako vynikajúci žiak dostal možnosť štúdia na technickej škole v Saratove.

Práve tam začal Gagarin naberať prvé letecké skúsenosti, keď sa prihlásil do miestneho aeroklubu. Na lietanie nezanevrel ani po vstupe do vojenskej služby v roku 1955. Naopak, stal sa stíhacím pilotom a postupne sa štveral po armádnom rebríčku, až získal hodnosť nadporučíka.

Koncom 50. rokov v Sovietskom zväze už reálne uvažovali o lete do vesmíru s ľudskou posádkou, a preto začali s výberom vhodných adeptov. Podmienky boli veľmi špecifické – budúci astronaut mal byť vo veku 25 až 30 rokov, mať výšku do 175 centimetrov a váhu do 72 kilogramov. Samozrejmosťou bol výborný zdravotný stav.

V prvej fáze bolo vybraných 3 461 kandidátov, z ktorých sa urobil užší výber, až ich zostalo 20. Medzi nimi i mladý Gagarin, ktorý sa spolu s ostatnými pripravoval v stredisku na výcvik kozmonautov. Nakoniec ostal on a German Titov.

Sovietsky vesmírny program sa nakoniec rozhodol ako prvého do vesmíru poslať o rok staršieho Gagarina. Možno aj pre jeho skromný mladícky úsmev a charizmu, ktoré boli ideálnou reklamou pre socialistický režim.

Ideme!

Samotný let sa začal v skorých ranných hodinách, o 6. hodine a 7. minúte svetového času. Gagarin odštartoval s legendárnym výkrikom „pojechali!“ (ideme!).

Po sedemdesiatich sekundách letu sa ho z riadiaceho strediska pýtali, ako sa cíti. Žartovne odpovedal: „Cítim sa dobre, a vy?“

Pri stúpaní na orbit obdivoval krásy Zeme, ktoré dovtedy žiaden človek nemohol vidieť. Po 11 minútach sa dostal na obežnú dráhu, kde si vyskúšal stav beztiaže, pri ktorom sa pokúsil vypiť vodu a zjesť pyré z tuby.

Počas letu sa vyskytli problémy s motormi druhého stupňa a takisto s brzdiacim motorom. Ovládanie bolo automatické, ale v prípade núdze Gagarin mohol loď ovládať aj manuálne. Získať kontrolu by však mohol až po zadaní číselného kódu, keďže vedci si neboli istí, či ľudský mozog dokáže vo vesmíre racionálne uvažovať. Kód mal slúžiť ako kontrolný mechanizmus.

Gagarin však do riadenia nemusel zasiahnuť, aj keď pre problémy s brzdiacim motorom nastali pri zostupe komplikácie. Napriek rotácii kabíny sa sovietskemu astronautovi podarilo podľa plánu katapultovať a nakoniec bezpečne pristáť neďaleko Saratova.

Už počas letu bol povýšený do hodnosti major a po pristátí sa stal celosvetovou hviezdou. Nezáležalo, na ktorej strane železnej opony stál. Po úspešnej misii absolvoval desiatky zahraničných ciest, prvá smerovala do Československa.

Polemika o existencii Boha

Sovietsky zväz využil tento úspech aj na propagandu ateistického režimu. Prvý let človeka do vesmíru označil za triumf vedeckého pokroku nezaťaženého náboženskými mýtmi. Vatikánsky rozhlas v reakcii na toto tvrdenie uviedol, že len povrchná a detinská mentalita môže prísť k záveru, že viera a technologický progres sú nekompatibilné a vzájomne sa vylučujú.

Zo strany ruských komentátorov zaznievali poznámky o vtipnom paradoxe, že Boh pomáha militantným ateistom. Vatikánsky rozhlas na to zareagoval vyhlásením, že existencia Boha nezávisí od výšok a rýchlostí, ktoré dosiahol človek.

„Človek totiž môže letieť iba vo vesmíre, ktorý vytvoril Boh. Kresťanská teológia a filozofia nepovažujú prvý let človeka do vesmíru za hrozbu. Naopak, vítajú ho ako potvrdenie ich konceptu vesmíru a ľudstva,“ uviedol Vatikánsky rozhlas vo vysielaní pred 60 rokmi.

Známym sa stalo aj Gagarinovo konštatovanie po pristátí, keď povedal, že vo vesmíre nevidel žiadneho boha. Pri jednej prednáške v roku 2000 k tomu Joseph Ratzinger ešte ako kardinál poznamenal: „Aj menej informovaný ateista vedel, že podobné tvrdenia nemôžu poskytnúť presvedčivý argument proti existencii Boha.

To, že sa Boha nemožno dotknúť rukami alebo pozorovať ďalekohľadom, že nebýva na Mesiaci, Saturne alebo na nejakej inej planéte či hviezde, bolo známe oveľa skôr, ako to povedal Gagarin. Odhliadnuc od toho, že jeho cesta do vesmíru, aj keď bola mimoriadnou udalosťou, môže byť vzhľadom na dimenzie vesmíru prirovnaná nanajvýš ku krátkej prechádzke pred vlastným prahom.

Poznatky, ktoré priniesla, sú taktiež podstatne menej dôležité ako tie, ktorými sme disponovali už predtým na základe našich výpočtov a pozorovaní.“

Osobnosťou dodnes

Jurij Gagarin sa po úspešnej misii stal národným hrdinom, no slávu si veľmi neužíval. Túžobne totiž očakával, kedy mu bude opäť umožnené letieť do vesmíru. Pre režim bol však natoľko cennou osobnosťou, že nechceli riskovať jeho život pri ďalších letoch.

Prvý človek vo vesmíre bol z tohto rozhodnutia frustrovaný, čo sa odrazilo aj na jeho súkromnom živote. S lietaním však neprestal, ďalej zostal armádnym pilotom.

No láska k lietaniu ho nakoniec stála život. Zahynul 27. marca 1968 pri nehode počas cvičného letu so stíhačkou MiG-15, krátko po svojich 34. narodeninách.

Jeho osobnosť však aj 60 rokov od smrti patrí v dnešnom Rusku medzi najpopulárnejšie. Odolala dokonca i pádu železnej opony, keď boli strhávané pamätníky socialistických dejateľov a premenovávali sa ulice.