Boh prináša človeku vnútornú rovnováhu

Rodák zo Spišskej Novej Vsi Michal Dirga, rehoľným menom Dom Benedikt, už dlhší čas žije v starobylom benediktínskom kláštore v anglickom meste Farnborough.
Pavol Kall 23.04.2021
Boh prináša človeku vnútornú rovnováhu

Michal Dirga, rehoľným menom Dom Benedikt. Snímka: archív Michala Dirgu

Zasvätiť sa Bohu a prežiť život na jednom mieste je dosť zásadné rozhodnutie. Aká bola vaša cesta k rehoľnému povolaniu?

Svoju vieru som bral vždy seriózne. Bavilo ma miništrovanie. Po skončení cirkevného gymnázia v Spišskej Novej Vsi som šiel do Košíc, kde som na konzervatóriu študoval hudbu a spev.

Práve toto štúdium mi postupne odkrývalo jeden z pokladov Cirkvi, ktorým je práve cirkevná hudba. Učaroval mi obzvlášť gregoriánsky chorál, ktorý je jej základom. A tak sa začalo moje hľadanie.

Prišiel vo vašom živote konkrétny moment, ktorý vás ovplyvnil natoľko, že ste sa rozhodli pre rehoľný život?

Na jednej svätej omši v Dolnom Ohaji bol celebrantom opát z Anglicka. Sprevádzal ho istý mních, Slovák z farnosti Bzovík, kde je starý benediktínsky kláštor.

Rozhodol som sa navštíviť Anglicko a v tamojšom opátstve sa stretli všetky moje svety – práca, hudba a liturgia, čiže ora et labora benediktínskej tradície. Následne som vstúpil do noviciátu vo Farnborough a prijal nové meno Dom Benedikt.

Pôsobíte na mieste a v krajine s prastarou tradíciou benediktínskej spirituality, keďže práve benediktíni patria k najstarším misionárom Britských ostrovov.

Anglicko evanjelizoval sv. Augustín z Canterbury a benediktíni, ktorých poslal sv. Gregor Veľký. Čo sa týka kláštora, benediktíni nevstupujú do rádu, ale do konkrétnej komunity s vlastným charakterom. Ja som vstúpil do Farnborough, lebo je tu klasický spôsob benediktínskeho života.

Nemáme farnosť ani školu, žijeme jednoducho podľa Reguly sv. Benedikta. Náš kláštor má silnú francúzsku históriu. Založila ho vdova po Napoleonovi III. v roku 1880 ako centrum štúdia liturgiky pre francúzske opátstvo Solesmes.

Máme osobitú tradíciu hudby a liturgie. Sväté omše slávime v latinčine, smerujúc na východ a v riadnej i mimoriadnej forme rímskeho rítu. Náš organ postavil ten istý organár, ktorý stojí aj za organom v parížskom Notre-Dame. V súčasnosti robia mnísi to, čo vždy – manuálnu a intelektuálnu prácu, venujú sa remeslám a umeniu.

V stredoveku prepisovali knihy, teraz na publikáciu kníh používajú vydavateľský softvér.

Regula sv. Benedikta je stále hlavným programovým dokumentom každého benediktínskeho kláštora. V čom vás denne nanovo inšpiruje?

Regula sv. Benedikta je totiž taká flexibilná a ľudská, že je stále aktuálna aj dnes. Napríklad hovorí, že víno vôbec nie je pre mníchov. No potom povie, že je ťažké o tom mníchov v týchto časoch presvedčiť, a tak určí mníchom dennú toleranciu. Chápe ľudskú prirodzenosť a náročnosť života v komunite.

To je dôvod, prečo je regula stále aktuálna aj po 1500 rokoch. Monastický deň je, akoby Angličania povedali, very full (veľmi plný). Spievame ofícium, gregoriánsky chorál, máme zvieratá – ovce, sliepky, včely, o ktoré sa staráme, a tiež študujeme.

Naše stolovanie je v tichosti s predčítaním. Niekto musí navariť a tiež je potrebné spraviť domáce práce. Je to silne štruktúrovaný a plný život.

Vo Farnborough ste dvaja Slováci. Ste si určite vzájomnou podporou a povzbudzujete sa v napĺňaní rehoľných pravidiel na mieste, vzdialenom stovky kilometrov od rodného Slovenska.

V našej komunite sme momentálne dvaja, ako ste povedali. Je to veľká podpora mať v komunite niekoho, kto pochádza z „rovnakého sveta“. Aj keď máme každý svoju náplň práce, vždy sa vieme stretnúť a vyriešiť problém alebo sa len tak porozprávať.

Brat Michael má na starosti chod kláštora po technickej stránke – voda, plyn, kúrenie, elektrina. Ja mám na starosti sakristiu a kostol, čo je z iného súdka.

Predpokladáme, že ako sakristián benediktínskeho kostola máte možnosť vidieť naživo aj vzácne bohoslužobné predmety z minulých storočí.

Nachádzajú sa u nás bohoslužobné predmety zo stredoveku či z čias cisárovnej Eugénie, napríklad kolekcia ornátov, dalmatík a pluviálov ušitých z látok, ktoré jej daroval turecký sultán pri príležitosti otvorenia Suezského prieplavu.

Máme však aj vzácny kalich či berlu z bývalého opátstva v Loch Ness, ktorá má tvar lochnesskej príšery. Všetky tieto predmety sa v priebehu roka používajú a ja dohliadam na to, aby boli správne uložené.

A ako vyzerá váš kontakt s rodinou na Slovensku?

Náš opát zvykne vtipkovať, že nám Slovákom to trvá domov čosi vyše dvoch hodín. No keď chce ísť on navštíviť svoju rodinu na severe Anglicka, trvá mu to päť hodín. Počas postulátu a noviciátu, čo sú najintenzívnejšie časti formácie, chodí sa domov len z veľmi vážnych dôvodov.

No aj keď ja som ísť domov nemohol, rodina mohla prísť sem. Ináč sme spolu komunikovali raz do týždňa cez internet. Kláštor je náš domov, nie väzenie, a my sa stále cítime rovnako súčasťou našej rodiny, ako aj krajiny.

Ak by mal niekto z mladých či možno aj starších Slovákov túžbu po rehoľnom živote práve u benediktínov, čo by ste mu aj na základe vlastných skúseností odporučili?

Ak vás monastický život zaujal, jediná cesta, ako povolanie otestovať, je prísť a skúsiť. Kláštor v Sampore na Slovensku určite poznáte a náš kláštor tiež nie je ťažké nájsť. Letenka z ktoréhokoľvek letiska na Slovensku na londýnsky Luton je často lacnejšia ako vlak z Košíc do Bratislavy. A z Lutonu sme schopní našich hostí vyzdvihnúť, ak je to potrebné.

Žijeme vo svete, ktorý sa v mnohých ohľadoch zmenil od predošlého stavu pred pandémiou, no zároveň je tu oveľa viac priestoru na hlbšie uvažovanie o zmysle života, o viere a vzťahu človeka k Bohu a blížnemu. Aké výzvy ponúka pandémia ľuďom, ktorí žijú v rehoľnom povolaní?

Odkedy prišla pandémia a lockdown, každý mal možnosť okúsiť monastický život. Žiť v uzavretom priestore a naučiť sa byť šťastný v spoločnosti samého seba alebo sa naučiť žiť s ľuďmi, s ktorými býva už roky. Výzvou bolo premeniť osamelosť na čosi pozitívne, alebo naopak, nájsť si svoj vlastný kútik v byte plnom ľudí.

Pandémia ľuďom pripomenula, čo je v živote dôležité. Pre mníchov sa zmenilo veľmi málo. Jediná zmena je, že náš opátsky chrám bol bez ľudí už viac než rok.

My sme však pokračovali v našich každodenných chválach, svätých omšiach za spevu gregoriánskeho chorálu, s kadidlom, organom, so zvonmi, s krásou ceremónií a liturgie, aj keď bez veriacich. No boli sme si vedomí toho, akým ťažkostiam čelia ľudia po celom svete, a naše modlitby boli neustále s nimi.