Desatoro pre slobodných (2)

Je pre teba život bez partnerského vzťahu kríž? Túžiš po opätovanej láske tak veľmi, až sa preto (občas) cítiš prázdny, smutný, nahnevaný? Možno si dokonca preto v pokušení zvaľovať vinu na Boha? Nuž vitaj vo svete druhého Božieho prikázania, v ktorom môžeme nájsť celkom podnetné rady (aj) pre slobodných.  
Mária Bilá 22.05.2020
Desatoro pre slobodných (2)

Ľutovať sa, prifarbovať svoju situáciu čiernymi farbami a obviňovať za všetko zlé Boha ešte nikomu nepomohlo, skôr naopak. Ilustračná snímka: unsplash/Andriyko Podilnyk

Možno ťa naučili, že hovoriť „meno Božie nadarmo“ je hriech proti druhému prikázaniu. 

Možno sa preto aj snažíš dávať si pozor a nevykrikovať meno „Ježiš“, „Mária“ či titul „Pane Bože“ ako synonymum rôznych citosloviec. 

Niežeby to nebolo dôležité; je však niečo hlbšie, čo možno praktizuješ – a aj preto sa vzdiaľuješ od Boha, a teda aj od (zdroja) radosti, pokoja, lásky. 

Nikdy ťa neopustím... Kým ma neomrzíš
Sľub. Pôsobí to tak banálne. Pár slov. A predsa, koľko šarapaty môže spôsobiť; koľko zranení, ktoré sa dlho liečia – keď ho vyslovíš v nevhodnom čase alebo nesprávnej osobe.

Asi nie je náhoda, že si ho dávajú – mali by si dávať – až novomanželia, ktorí sa na túto voľbu dobre pripravili a do dôsledkov ju premysleli. 

A predsa – koľkí neuvážene už v čase chodenia či dokonca dvorenia nasľubujú hory-doly, večnú lásku, všetko možné i nemožné. 

A potom tej druhej strane ostanú len oči pre plač, ak daným sľubom – ak tebe – uverila. 

V čase chodenia sľubovať nič nemusíš. Za sľubom by malo byť zrelé rozhodnutie, nie fenyletylamínové vzplanutie. 

Čo keby si si dal/a sľub, že doživotnú lásku a veci s tým spojené budeš sľubovať len pri oltári? 

Môžeš tým svoju polovičku ušetriť od mnohých zranení a od nedôvery, ktorú by mohla cítiť neskôr voči inej osobe, čo by to s ňou myslela vážnejšie než ty.

Ak sa nemám dobre ja, nemaj sa ani ty
Druhá špecialitka niektorých aj „kresťanov“ – preklínanie. 

Želať niekomu niečo zlé len preto, že nás odmietol alebo nechal, je skrátka minimálne detinské, ak nie rovno hlúpe. 

Sú „experti“, ktorí iným prajú zlo už len preto, lebo si dovolili neopätovať im lásku; hoci ich odmietli slušne, podľa možnosti láskavo, aj keď rázne. 

Asi stačia naozaj i minimálne znalosti Biblie, aby sme vedeli, na čej strane bude Boh. 

Aj keby nám však ten druhý naozaj ublížil, stále nemáme právo preklínať ho a priať mu rozmanité nešťastia. 

Neodplácajte sa zlým za zlé alebo zlorečením za zlorečenie, ale naopak, žehnajte, lebo ste povolaní, aby ste dostali dedičstvo požehnania“ (1 Pt 3, 9).

Žehnajte tých, čo vás prenasledujú – žehnajte a nepreklínajte!“ (Rim 12, 14). 

Žehnajte tým, čo vás preklínajú, a modlite sa za tých, čo vás potupujú!“ (Lk 6, 28).

Vieme, že len zranený zraňuje. Žehnať v tomto kontexte znamená prosiť Boha, aby tomu druhému dal toľko radosti, pokoja a iných milostí, aby sa dokázal obrátiť, zmeniť sa k lepšiemu a prestať robiť zlo, ktoré robí. 

Asi nie je ľahké modliť sa za niekoho, kto ti zlomil srdce, či za toho, kto nechce pochopiť, že ho nechceš a nedá ti pokoja; možno však práve tvoja modlitba pomôže k vyliečeniu jeho zranení a zabráni tomu, aby sa takto správal aj k iným. 

Nikoho Boh neskúša tak veľmi ako mňa
A teraz ešte niečo vážnejšie, čím môžeš ublížiť – sebe, druhému i svojmu vzťahu s Bohom. 

Rúhanie.

Čože? Ako ti môže ublížiť, ak „zhadzuješ“ Boha? Dosť. 

Nie v zmysle, že urazený Boh ti to má chuť teraz „vrátiť“ a na oplátku ti nepošle do života tú vysnívanú kočku či princa na bielom koni.

Skôr ide o to, že ako by si sám seba zakuklil do čiernej plachty, pre ktorú viac nie si schopný vidieť veci také, aké sú.

Aké je smutné, keď si pesimista o sebe myslí, že je realista. 

A keď naozaj úprimne verí veciam ako „za všetko zlé v mojom živote môže Boh“, „Boh je krutý a vyžíva sa v tom, ako sa trápim“, „nikto netrpí tak ako ja“, „toto by nezvládol ani svätec“. 

Podobné reči a myšlienky nás len učia vyžívať sa v sebaľútosti a vzďaľujú nás od pravdivého obrazu Boha. 

De facto nám podobné myšlienkové pochody znepríjemňujú život viac než samotný kríž. 

Pritom vieme, že hneď ako kríž prijmeme, začnú platiť Ježišove slová: „Moje jarmo je príjemné a moje bremeno ľahké“ (Mt 11, 30). 

Ako zmeniť „neznesiteľný“ kríž na príjemné jarmo a ľahké bremeno? 

Napríklad vďakou. 

Vďačnosť nás učí vidieť príležitosti tam, kde sme videli len prekážky; milosť tam, kde bola len záťaž; zázraky tam, kde bol stereotyp. 

Čím viac vieš ďakovať, tým budeš radostnejší. 

Čím viac dôvodov na vďaku nájdeš, tým naplnenejší život budeš mať – respektíve zistíš, že už máš. 

Zdá sa ti, že si dostal málo dobrého? Vieš len málo ďakovať. 

Ak Barbara Ann Kipferová dokázala nájsť 14 000 vecí v svojom živote, ktoré jej robia radosť, takzvaných „14 000 dôvodov na šťastie“, myslíš, že ty by si ich našiel menej? 

V podstate je to dobrá správa – hoci to možno bude dlhé a ťažké, môžeme zmeniť svoje myslenie z „ukrivdeného chudáka“ na „vďačného a radostného človeka“. 

To ovplyvní hneď tri vzťahy. 

Je to zlé, bude to zlé a Boh je zlý
Vzťah k iným. Vraví sa, že rovný rovného si hľadá. Usmievavá optimistka so zdravým sebavedomím nebude stáť o ufrflaného negativistu, rovnako ani radostný muž s optimistickým náhľadom na svet nebude chcieť po svojom boku hysterickú „plačku“. 

Ak túžiš po niekom, kto len tak srší životom a radosťou z neho, najprv sa takým človekom pokús stať sám. 

Vzťah k sebe. Úprimne, neplatí niekedy o tebe, „že na ťarchu som sebe samému?“ (Jób 7, 20). Naozaj nepovažuješ za problém žiť s takým ufrflaným, negativisticky nastaveným, večne sa ľutujúcim chudáčikom, ako si ty? 

A nie, problém naozaj nie je v problémoch, ktoré máš – ale v tvojom postoji k nim. 

A do tretice – vzťah k Bohu. 

Možno si spomínaš na príbeh o tvrdošijných Izraelitoch, ktorí na vlastné oči videli, ako ich Boh vyslobodil z Egypta, ale aj tak si na púšti, cestou k zasľúbenej zemi, našli dosť príležitostí na frflanie a obviňovanie.  

Vyvrcholilo to v čase, keď sa Mojžišom poverení muži, ktorí si boli pozrieť zasľúbenú zem, vrátili zo svojej výpravy. Správy, ktoré po štyridsiatich dňoch doniesli, boli takéto: 

Prišli sme do krajiny, do ktorej si nás poslal. Naozaj oplýva mliekom a medom. A toto sú z nej plody! Lenže ľud, čo v krajine býva, je mocný. Mestá sú opevnené a veľmi veľké. Aj Enakových potomkov sme tam videli“ (Nm 13, 28 - 29). 

Jedine Kaleb sa snažil utešovať ľud: „Poďme hneď a zaujmime krajinu, lebo ju môžeme dobyť!“ (Nm 13, 31).

Ostatní však tvrdili, že nie, že nemôžu. „A rozprávali Izraelitom nepravdy o krajine, ktorú prezreli“ (Nm 13, 33). 

Výsledok asi neprekvapí: ľud sa postavil na stranu zlých správ (nedeje sa v dnešnom svete to isté; že radšej si kolektívne pofňukáme, ako by sme mali prijať pozitívne náhľady?) a došlo aj na obľúbené sťažovanie sa na Boha.

Ach, keby sme boli radšej pomreli v Egypte alebo tu na púšti! Kiežby sme boli mŕtvi! Prečo nás chce Pán voviesť do tejto krajiny?! Aby sme pohynuli mečom? Či sa majú naše ženy a malé deti stať korisťou? Nebude vari pre nás lepšie vrátiť sa do Egypta?“ (Nm 14, 2 - 3).

Nič odo mňa nechci, Bože
Nie je to aj obľúbený „žalospev“ mnohých slobodných? Keď zistíme, že vstup do „zasľúbenej zeme“ vzťahu chce od nás určitú námahu (riziko odmietnutia, ochota spraviť prvý krok, práca na svojich nedostatkoch...), radšej hneď začneme nafukovať problémy, rozprávať sami sebe nepravdy a ešte sa aj sťažovať na Boha. 

Lebo Boh nás mal predsa do „zasľúbenej krajiny“ previesť bez akejkoľvek námahy z našej strany; sám mal vykynožiť všetkých nepriateľov (naše zlozvyky, počiatočné rozpaky z toho druhého, naše bijúce sa očakávania...) a potom nás tam už len pohodlne uviesť, najlepšie v čase a období, keď nám to vyhovuje. 

Ale nie; on od nás chce, aby sme niečo pre ten vzťah sami spravili, dokonca hrozí, že to na prvý pokus nevyjde. Zlý, zlý Boh!

Úprimne, nie je takýto postoj detinský? 

Bože, odpusť, aký som bol hlúpy
A ako by to pritom mohlo byť, keby sme namiesto nafukovania problémov, reptania a sťažovania sa zvolili vďaku. Keby sme prípadné prekážky videli ako príležitosť na náš rast. Keby sme v zamotaných situáciách rozpoznali peripetie príbehu, ktorý budeme radi rozprávať našim vnúčatám. 

Ktorý pekný príbeh lásky sa zaobišiel bez rôznych zápletiek? Netreba ich umelo vyrábať ani nasilu vyhľadávať; keď však prídu, netreba sa ich zľaknúť a hneď začať fňukať a sťažovať sa. 

A možno nebude od veci „nebrať meno Božie nadarmo“. Hovoriť „Ježiš“, „Mária“, „Bože“ či „pre Kristove rany“ nie ako citoslovcia, ale ako celkom vedomé strelné modlitby. 

„Ježišu, dôverujem ti.“

„Mária, oroduj za mňa.“

„Bože, pomôž mi.“

„Vkladám túto situáciu do Kristových rán.“

Spraviť si z Boha a jeho svätých nie nepriateľa, ktorý nám nič nechce dopriať – ale spojenca, s ktorého pomocou všetko zvládneme. 

On to chce. 

Otázka znie – a čo my?